Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seNevlastná
Autor
lukas.mano
Jediná vec v živote, ktorú mala dokonale premyslenú, bola smrť. Nežartujem. Od prvej spomienky na ňu si pamätal, že hovorila o svojich plánoch s podmienkou. Keď sa dožijem, keď sa dožijeme...
Nezáležalo na tom, o aký vzdialený či významný plán šlo. Či hovorila o zajtrajšej ceste do obchodu, alebo kúpeľnom pobyte, ktorý mala absolvovať v Tatrách, pretože trpela astmou. Bez týchto slov si ani neľahla. Šepkala ich ako modlitbu. Aspoň raz za deň. Až si na tú nevinnú modlitbičku spolu s celou rodinou zvykol.
Hrobové miesto si kúpila krátko po tom, čo sa dožila dôchodku. Platila za jeho prenájom. Vždy vopred a svedomito, akoby šlo o investičné sporenie. Všetky miesta naokolo už mali svojich nájomníkov, ale to jej zostávalo prázdne. Pravidelne ho čistila a starala sa oň. Smiali sa na tom.
Nechala si vyrobiť náhrobný kameň so svojím menom a dátumom narodenia. Stačilo už len dopísať ten druhý dátum. Ale pretože zázračná formulka nestrácala na sile, náhrobný kameň vyšiel z módy. A tak si nechala vytesať nový – tmavý, lesklý s ornamentálnym krížom. Fotografiu si naň nedala. Kamenár povedal, že dnes sa to už takto nerobí. A vraj smrť nepodlieha trendom...
Nikdy nevypila ani kvapku alkoholu. Napriek tomu jej ho rodina pri rôznych príležitostiach pravidelne darúvala. Všetky inkasované fľaše si starostlivo uchovávala, aby sa otvorili pri výnimočnej udalosti. Iste tušíte, akej.
Hovorili si, že o tomto dni sa jej musí aj snívať. Na druhej strane, kto si ho už aspoň raz nepredstavoval. Vyzeralo to tak, že sa naň dokonca teší. Všetci sa na tom smiali, pretože podľa počtu odložených digestív mohli absolvovať aj tri kary.
Mala svoje záujmy. Pravidelne počúvala rádio. Neustále zdôrazňovala, že za komunistov bolo lepšie. Experimentovala v kuchyni. Naučila sa piecť pizzu a variť špagety s morca-dellou, pretože vnukom veľmi chutili. Dedovi cestoviny radšej vždy rozpolila, aby sa, chudák, nezadusil. Mala rada rozprávky a mala zmysel pre humor. Keď manžel večer vyhlásil, že vezme vnukov na huby, uzemnila ho, že pôjde na kozáre iba ak, tak do vlastného nosa. Veľa času trávila v záhrade. V jej riadkoch by ste nenašli ani stopu po burine, medvedíkov zabíjala hodiny, mala na to špeciálne dreváky. O využití pôdy na rekreačné účely nechcela ani počuť. Iba pred chatkou nechala voľné miesto na terasu s lavičkami, ktorú však namiesto strechy prekryla popínavým viničom. Nič nevyšlo nazmar. Pri vstupe do záhrady vysadila zopár ruží. Boli červené a mali potenciál.
Keď jej zvýšil čas, cestou domov sa zastavovala na cintoríne. Obzerala si svoje miesto, prechádzala sa pomedzi pomníky. Dívala sa na dátumy ľudí, ktorí odišli. Niektorí to zabalili v zrelom veku, iní sa nedožili ani zlomeného srdca. Významní muži si pred meno nechali vytesať tituly. Náhrobky boli rôzne. Žulové, gýčové, majestátne aj celkom jednoduché. Tie najchudobnejšie zdobil iba drevený kríž a sotvakedy pri nich horela svieca. Presne tak nechcela skončiť. Veď aj mŕtvy má mať svoju večnú dôstojnosť.
Najmä, keď je jasné, že žiaden očistec neexistuje. Je len nebo, peklo a cintorín. To posvätné miesto, ktoré prepája život so smrťou. Je tu pre nás každý deň, otvorené nonstop. Pre nájomníkov aj návštevníkov. Pojme všetkých – deti, ženy, mužov. Prichýli bezdomovcov, vojakov. Objíme rehoľníkov, násilníkov, alkoholikov, akademikov. Pripomína armádu. Zoradené šíky pomníkov, ktoré už nik neposiela do boja, do práce, do školy, do obchodu. Nadčasový, večný. Trpezlivý aj nedočkavý. Výstižný ako reklamný pútač. Ponúka iba jedinú istotu. Istotu.
Každé ročné obdobie malo na cintoríne svoje čaro, ale najradšej to tu mala v jeseni. Možno preto, že sa narodila v októbri. Nik z jej blízkych nepoznal jeho krásu. Nevnímali, aký pokoj srší z tohto zázračného miesta. Nik z nich netušil o stáde sŕn, ktoré tu žilo a ladne pobehovalo pomedzi hroby. Doma o nich radšej nehovorila, pretože by hneď vyzvedali, odkiaľ o nich vie. Jej blízkym by sa ťažko vysvetľovalo, že voľné chvíle trávi na cintoríne. Ale možno je takých ľudí viac, nemám pravdu?
Druhá vec, ktorá ju definovala, boli peniaze. Ale tá definuje nás všetkých. Len iným spôsobom, samozrejme. Ten jej spočíval v šetrení. Odložiť si dokázala z mála. Keď ju počas kúpeľného pobytu volali hostky na kávu a koláčik do miestnej cukrárne, radšej sa šla poprechádzať po tatranských chodníkoch, len aby nemusela míňať za sladké pokušenia, ktoré považovala za nepotrebné sprostosti. Splatila bežné výdavky, obdarúvala tiež rodinu. Niekedy verejne, s pompou – tak, aby to každý videl. Inokedy si bankovky nechávala v podprsenke a dala ich vnukom pri dverách vo chvíli, keď sa manžel nepozeral. Vždy si pri tom priložila ukazovák na ústa a dôrazne vyšpúlila oči. Ako rozdávala peniaze, rozdávala aj lásku, sladkosti a čas. Všetkým rovnakým dielom, fifty-fifty.
Záhadou ostávalo jej detstvo. Spomínala, že bolo ťažké a že teraz si žije ako kráľovná v porovnaní s tým, čo zažila. Mama odišla, keď bola ešte malá. Macocha sa o ňu zaujímala iba vtedy, keď ju chcela potrestať, zapratať do roboty, ponížiť pred otcom. Akoby šlo o rozprávku. Ibaže to bola skutočnosť.
Život bol pestrofarebný, zatiaľ čo smrť sa nemohla chváliť ani prívlastkom čiernobiela. Bola, samozrejme... biela. Bez ohľadu na to, v akom čase sa človeka zmocní, kedy ho zapratá do roboty a ako ho napomenie. Ale na to musí každý z nás prísť sám. Ako inak: v čiernom obleku.
Naposledy ju videl v lete. Popoludní bolo horúco a lavičku s pergolou v predzáhradke obopínali červené ruže. Keď ho zbadala, rozplakala sa. Mali iba 15 minút, rúška museli byť celý čas nasadené. Po rokoch si ani nespomenul, o čom sa bavili. Asi len tak rozjímali o živote, o práci, o čase, ktorý trávila v centre pre seniorov. Na nič si už nepamätal, len na ten pocit. Mala taký zvláštny dar, že sa pri nej ľudia cítili dobre.
Ešte pred rozlúčkou si vypýtala dvadsať eur, aby ich neskôr darovala opatrovateľom za to, ako dobre sa o ňu starali. Jej predtucha bola správna. Čoskoro malo prísť na svet jej prvé pravnúča. Dievčatko. Hoci v ich rodine sa doteraz rodili iba chlapci. Akoby boli vždy pripravení na vojnu. Prichádzal mier, a tak rozvážne pokyvkávala hlavou: Keď sa ho dožijú, keď sa ho dožijú.
Životná zmena trvá 5 rokov. Jej pochopenie, prijatie, zmierenie. Ale keď sa narodí dieťa, stávaš sa matkou zo dňa na deň. Žiaden čas na adaptáciu, moja zlatá. Staraj sa, nespi, koj. Žiaden zvon v ringu ťa nevyslobodí. Nevydýchneš si. Môžeš sa len dôkladne pripraviť, čítať, študovať. A rovnako je to so smrťou. Narodí sa z minúty na minútu. Z mesiaca na mesiac. Do roka a do dňa. Prichádza po vlnách. Ťažko. Roztrhne ťa. Rozreže. Vyčerpá. Lieky iba tíšia bolesť. Alebo príde prirodzene, ak máš šťastie. Vyberú ju z teba a priložia na telo. Bonding. Všetci sme jej deti.
Pretože trpela astmou, vírus nad ňou preberal kontrolu. Útok, útek, zamrznutie? Utekala 83 rokov a na výpad už nemala dosť síl. Zamrzla – naveky. Mala predstavy o tom, ako bude vyzerať tento deň. Ale nevyplnili sa. Na rozlúčke nemohli vystaviť odkrytú rakvu s jej telom. Nemohli prísť známi a priatelia. Neotvorili ani fľaše, ktoré si odkladala na túto príležitosť, ani nenatrhali červené ruže s potenciálom. Vonku sa na nich ešte usmievalo zubaté slnko, ale ľudia už pálili sviečky na hroboch.
Odišla.
Ani si nevypýtala peniaze na cestu, aby zaplatila za prevoz na druhú stranu. Ktoviekomu. Nevyronil ani slzu. Cestou do práce ho čakali zápchy, odpisoval na emaily, zašiel na nákup, do knižnice, doma sa už chystali na príchod nového člena rodiny. Všetko šlo dopredu bez ohľadu na to, kto zaostal.
Pretože v sále kvôli zákazu návštev byť nemohol, v deň pôrodu zašiel na cintorín. Iba jediná vec sa zmenila – dátum. Pri pomníku zbadal z diaľky malú osobu so sivými vlasmi. Akoby videl ducha. Zakričal na ňu, ale ako to urobil, začala sa vzďaľovať. Ani raz sa neobzrela. Rozbehol sa. Ona tiež. Upaľovala rýchlo, zatočila do sekcie B a vybehla z areálu cintorína rovno na hlavnú cestu. Pneumatiky auta zajačali. Náraz. Nie silný, iba taký akurát.
Šprintoval, čo mu sily stačili, a keď dorazil k nehode, šofér auta lamentoval nad tým, že iba včera mu vypršala havarijná poistka a že ju už nepredlžoval, pretože platil priveľa. Odnieslo si to pravé svetlo. Zadrhnite sa aj s tými svojimi autami, pomyslel si.
Ležala na kraji cesty. Bez povšimnutia. Nik jej neposkytoval pomoc, záujem. Dýchala rýchlo, akoby dúfala, že kyslík jej navráti život. Na tele nemala ani šrám. Len tam tak čakala, hrudník nadskakoval.
Hlúpa srna, bodaj ťa, vyplakával šofér.
V očiach mala najskôr desivý výraz. Ale ako sa menila intenzita prísunu kyslíka, odovzdávala sa nevyhnutnej istote. Čakal, kým sa upokojí, vydýcha. Vznešené zviera sa naňho pozrelo a s posledným vypätím síl pokývalo hlavou. Dožilo. O pár kilometrov vedľa prišlo na svet jeho dieťa. S prvým nádychom sa rozplakalo.
Dcéra rástla do krásy. Zaujímali ju autá, predovšetkým stavebné stroje, vlaky a lietadlá. Rada si kreslila vodovými farbami a vymýšľala si rozprávky o robotických vysávačoch a krokodíloch. Zo všetkého najradšej však mala svoju pokladničku. Ukladala si do nej peniaze z dostihov a stávok a obaly od čokoládových dukátikov, ktoré zjedla. Mala plyšových klientov. Bankovky aj mince prideľovala podľa zásluh. Všetkým fifty-fifty.
15 názorů
lukas.mano
před 4 měsíciVeľmi pekne ďakujem, potešilo
Priviedol si ma sem náhodou, neľutujem. Dávam si ťa do oblíbených. Skvelá práca.
Zaujalo. Ako dieťa ma desili strašidelné pribehy z cintorinov, po smrti otca už ako dospelá som začala cintorin vnimať inak...casto som chodievala k hrobu, vynarali sa spomienky na detstvo na dedine. .cintorin na brehu pósobil upokojujúco,, pred nim sa hadil Váh, okolo šnúra hór a ticho...už tam 1chodím menej často kvoli zlemu spojeniu, k otcovi pribudol brat, mama...ta si priala, aby som raz k nim prišla i ja... pozerám na svoje meno na nahrobku a...mojim prianim je byť rozptylená, aby to, čo zo mňa zostane mohlo slobodne lietat...
lukas.mano
před 6 měsíciÁno, aj obyčajný život dokáže inšpirovať. Ďakujem, som rad, ze sa páčilo.
Nikdy jsem předtím o hřbitovech nepřemýšlela, ale teď vidím, že i tady si člověk může udělat radost. Paní chtěla "jistotu", že to bude mít hned pěkné a podle svého a má. Černý lesklý kámen bude pravděpodobně opravdu v módě, protože jsem si u nás na hřbitově všimla, že jeden hrob byl od pohřbu několik měsíců jen posypán kamínky a s dřevěným křížem a bylo mně to divné, protože nedostatek peněz důvodem nebyl, ale teď už tam náhrobní kameny jsou a právě že černé, takže buď je nedostatek kameníků nebo těch kamenů nebo obojí.
I když člověk žije jen obyčejný život, na hodně věcí se vzpomíná. Je pěkné o tom psát.
Upozornění - jestliže nahlédneš do Nominací Prózy měsíce, uvidíš přihlášenou povídku - jsi zde nejspíš nový, tak aby ses zorientoval.
Jinak je tu zvykem, že kdo soutěží, čte, případně hodnotí /v Hlasování, které teprve přijde po ukončení Nominací 16.6./ díla ostatních soutěžících...
Jasne, súhlasím. Ďakujem krásne
Autore, rád bych tvou povídku nominoval do soutěže Próza měsíce. Jseš-li pro, potvrď zda souhlasíš.
lukas.mano
před 6 měsíciĎakujem, nečakal som, že príbeh natoľko osloví. O to väčšia je radosť :)
Zajímavý příběh. Slovenština potěšila. Nejednoznačný závěr nabízí vícero vysvětlení...
Jsi nadaný vypravěč, příběh je zajímavý, překvapivý. Szyl psaní kultivovaný.
Poslední odstavec mne spíše ruší. Zápletka se sraženou srnou je naopak originální a dobrá. Tedy tak to vnímám.
Jsem moc ráda za nadějného prozaika na Písmáku a zvědavá na další tvorbu.
lukas.mano
před 6 měsíciVeľmi pekne ďakujem. Som rád, že príbeh oslovil.
Pěkně napsané, příběh o staré paní, o skromnosti a prostotě jejího života s trochou mystiky a taky o naději, kterou přináší nově narozený život. Bavilo mě číst.
Umíš skvěle vyprávět. Náhodou jsem začala číst a už jsem se nedokázala odtrhnout.
Jiná věc je, že samotný příběh mě nakonec zklamal, ale to asi záleží na každém čtenáři, co v literatuře hledá.