Mlieko a oslobodenie

Boli sme na Orave. Mame sa podarilo zohnať čerstvé mlieko a postavila pohár mlieka pred môjho brata. Uprel naň odmietavý pohľad a zavrtel hlavou. Sladké mlieko nebolo to, čo by mal rád. Lenže mama pre ten pol litrák musela vyjsť von so svojím politickým presvedčením na úplne neznámom oravskom poli.

„Dobrý deň, máte mlieko?“

Zo dvora vyšiel bodro naložený pupkatý Oravec a okamžite testoval mamin vzťah k súčasnému politickému aparátu.

„A vy ste za Dubčeka, alebo proti ?“

„Tak ako všetci ostatní.“ Mama sa hlboko zamyslela. Netušila akého vierovyznania je miestny domorodec a mlieko bolo pre malé deti dôležitejšie,  než otázka za alebo proti.

.„Stará, nalej, je naša.“ Oravec sa spokojne usmial a pozval mamu do dvora.

„Je naša“, znamenalo, že sme dostali čerstvé mlieko a nemuseli ďalej riešiť naše politické postoje. Lenže brat sedel zanovito pred pohárom a ani na jedno dobré slovo nereagoval a odmietal mlieko. Písal sa 20. august 1968 – večer. Mama nakoniec nevydržala s nervami a brat dostal výprask. V noci k nám na pomoc bratovi potom napochodovalo na pol milióna sovietskych vojakov. Bol to bratov posledný výprask kvôli jedlu a mlieku zvlášť.

Otec bol celkom uzrozumený so súčasným stavom. Naša dovolenka sa predĺžila o niekoľko týždňov. Spokojne chodil na ryby a na huby. Vyhýbal sa tankom a stopám po kravách. Aj keď v kravských šľapajach rástli tie najkrajšie šampiňóny. V stopách tankov nerástlo a nekvitlo nič. Plynulo klial v niekoľkých svetových jazykoch iba keď zistil, že na jeho obľúbenom mieste sa nejaký pablb pokúsil prebrodiť potok na malom obrnenom transportériku a zničil mu jeho posed s jeho výhľadom na oravský podzámok a na oravské bodkované pstruhy. Na chate rozvoniavali šampiňóny  na všetky možné spôsoby. Sem tam sa mihol aj nejaký pstruh s bodkami, alebo bez. Medzi oknami a kúskami nábytku všade boli rozvešané nite so sušiacimi sa hubami. A varilo sa čokoľvek, kde základ tvorili huby. Jedlé huby, pretože sme ten august prežili bez väčšej ujmy na zdraví. Rozum nepresvedčíš, ale ten nebol podporovaný hubami.

Mamin šéf vyrazil večer do krčmy zistiť, aká nálada vládne medzi oravským národom. Vrátil sa poriadne naštvaný.

„Krucinál, vyzerám hádam ako eštébák ?“ spýtal sa ešte vo dverách chaty.

„Nik sa so mnou nechcel baviť.“

„A ?“

„Povedal som, že mu dám po hube. Potom sme si už dali každý po pive a bol pokoj.“ A tak šéf zapadol medzi oravskú miestnu alkoholom nasiaknutú komunitu.

V dotazníkoch na tému: “Súdruh čo ste robil v auguste 1968,“ môj otec písal: „Bol som na rybách.“

 „Rozpíšte podrobnejšie.“

 „...na pstruhoch...bodkovaných“.

Drobné konflikty v našej rodine prebiehali aj naďalej, ale už sa netýkali zásadných vecí: „Piť, či nepiť sladké mlieko.“ Posledný bol niekedy v novembri 1989. Do čohosi zamatového sa pustili mole. A hľadal sa vytrvalo vinník.