Nielen o kilách

Po dlhšom čase  som pozerala Extrémne premeny, 20 ročné dievča,  143 kíl...život so starými rodičmi, mama vo Švajčiarsku, nezáujem o rodinu. Babka nečakane ochrnula, keď malo dievča 12, skončilo detstvo. Ráno vstávať o dve hodiny skôr,  babku prebaliť, obliecť, ošetriť dekubity...po príchode zo školy to isté. Dedko, v detstve sparťansky vychovávaný, nebol veľkou oporou. A tak našla pomocnú barličku v jedle. Bolo zaujímavé sledovať rok boja s váhou, s nenávisťou k mame, stratou práce, sarkastickými poznámkami dedka a nakoniec víťazstvo nad tým všetkým - mínus 65 kg, premena škaredého káčatka na peknú, sebavedomú slečnu. Uzmierenie s mamou.

Pripomenula mi môj boj s kilami a všetkým ostatným(aj s nenávisťou). 
Bol 24. február, jeden z mála dátumov, ktoré si pamätám. V ten deň (pred rokmi) sme boli kupovať obrúčky, mali sme krátko pred svadbou a verili sme, že budeme žiť inak ako naši rodičia...áno, náš život bol iný ako život našich rodičov, žiaľ, oveľa horší. 
Sedela som v spálni, cítila ešte stále nenávisť k človeku, ktorý pokašlal život nielen sebe ale i mne a hlavne deťom. A vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Prestaň sa ľutovať, už si sama, slobodná, začni žiť, začni od seba a bude lepšie aj deťom...začala som tým, že som sa postavila na váhu. Zasvietilo 106.
Hrozné číslo...niekoľko ráz som z váhy zišla a znova sa na ňu postavila a stále to isté...čo som čakala? Videla som predsa, aké vrecia nosím na sebe, čokolády, ktoré vo mne každý večer miznú...ako si nevidím na špičky topánok...ako ťažko sa mi ohýba...
som vďačná tomu večeru, nebolo žiadne - začnem od zajtra...

hneď som sa vybrala do obývačky, do prehrávača vložila CD s Jamesom Bluntom ...cviky som si určila sama, hodinu s prestávkami na vydýchanie sa...kto mal veľké brucho vie, aké hrozné je začať s brušákmi, strach, že už to neudýchate, všetko to sadlo vám tlačí na pľúca...prežila som...zmenila stravovanie...obmedzila chlieb a pečivo, sladkosti, zistila, že plátky baklažánu  a cukety s cesnakom sú veľmi chutné a nielen tie. Neprestala som byť mäsožravcom,  k mäsu ako prílohu  zeleninu, žiadne knedle, vyprážanie len výnimočne.
Niekedy som stihla zopár cvikov aj  ráno, väčšinou to však bolo o cvičení večernom. Čas len pre seba... pridávala som cviky a stále viac svižnejších prechádzok. O dva mesiace som obliekla  rifľovú sukňu, roky odloženú vzadu v skrini a k nej obtiahnuté tričko. Neverila som pohľadu do zrkadla a svetlu v očiach, ktoré tam už dlho nebolo. Vrecovité oblečenie som odložila a s radosťou si kúpila menšie tričká a rifle. Ako ma len tešilo kráčať ulicami, vedieť, že nevyzerám zle, že...všetko vo mne kričalo radosťou, nadobudnutým sebavedomím, láskou k životu...som to ja, pozerajte sa...
Mala som pocit, že stačí, cvičiť sa už nechcelo a odrazilo sa to časom na vzhľade...zhrubol pás, narástlo brucho, aj keď na váhe bolo len zopár kg naviac...a tak som si k okrúhlym narodeninám kúpila stacionárny bicykel. Počas pozerania TV krútila pedálmi, cez deň pridávala kroky...s príchodom vnúčika a časom s ním vonku stráveným som zodrala niekoľko tenisiek aj váha šla ešte  o pár kíl dole.
Mám  pár rokov (2) pred 70-kou, o 35 kíl menej ako na začiatku.  Neomdlievam, ak mi naskočí o kilo, dve viac, "odchodím" či odbicyklujem ich.
Svojim "váhovým" príbehom chcem povedať, že zbaviť sa kíl a nabrať sebavedomie sa dá v každom veku a v každých podmienkach. Mám roky chronické ochorenia, boľavé kĺby, ktoré sa občas výrazne ozývajú, ide to i s nimi. Nepotrebovala som posilovňu ani špeciálnu stravu, stačila chuť niečo robiť, prestať so sebaľútosťou...a zbaviť sa nenávisti...nenávisti voči sebe, svojmu telu, bývalému partnerovi. Nehľadať príčiny v iných ale v sebe. Sme to my, kto to všetko dopustil, kto kilá naviac nabral, nosí ich,  komu blížia a kto rozhoduje, či ich chce slebo nie.