Sedemnásty november.

Pri príležitosti 35. výročia Nežnej revolúcie…. 

(Esej)

  Pred 35 rokmi začal koniec toho čo sa vo vtedajšej mojej vlasti Československu volalo socializmus. Pri slove ”socializmus” sa mi z pamäti  vynárajú náhodné zhluky spomienok, nekonzistentné, rozhádzané v časopriestore prežitého, vznikajú a zanikajú ako častice kvantového vákua, ťažko separovateľná zmes dobrého i zlého, plevy spolu so zrnom...Je to moje detstvo a puberta, začiatok adolescencie. Asociatívna pamäť generuje spomienky na toto obdobie bez akýchkoľvek odtieňov horkosti alebo sebaľutovania. Pravdepodobne existuje nejaký psychický obranný mechanizmus ktorý filtruje všetko negatívne prežité v detstve a na začiatku dospelosti, kvôli udržaniu psychickej rovnováhy. 

V tých zriedkavých chvíľach rozpamätávania na časy minulé, ktoré sú nerozlučne späté s jednou zo slepých vývojových vetiev evolúcie ľudskej spoločnosti, mávam  pocit ako generál vo výslužbe prezerajúci si staré vyznamenania s pobožnou úctou ako relikvie, ktorý už zabudol na straty vo vybojovaných  bitkách ...

Súdružka učiteľka, s očami stĺpom a s výrazom svätice z babkinej  modlitebnej knižky, rozprávajúca prváčikom: žiaci moji, keď budete veľkí, bude už komunizmus, všetci budú nadšene pracovať pre spoločnosť a spločnosť dá každému podľa potreby…
Bez obáv, komunizmus tak skoro nebude, ešte veľký nie som, žena mi stále hovorí že budem do smrti puberťák...

Pioniersky sľub, ktorému nik z detí nerozumel ale všetci hovorili že sa to musí...
Pionierske schôdzky. Zlé jazyky hovorili že boli stanovené presne v tom čase kedy hodiny náboženstva.
Bolo to inak fajn, pionersky vedúci nám rozprával politické vtipy.

Nezabudnuteľné prvé máje, Internacionála z ampliónov, mávatká vyrobené na ručných prácach, cukrová vata, kolotoče...Akurát dospeláci frflali a hovorili že prvý máj je ako smrť: príde a musíš ísť...

Prvá jazda na bicykli Eska ktorý mi kúpil otec po polročnom zháňaní a zložení neúradne pevne stanoveného úplatku na patričnom mieste. Voľne dostupné boli iba bicykle Ukrajina, o ních sa hovoril ten podarený slogan...

Nábor na vojenské stredné školy- a do baní. Za každého jedného ktorého sa podarilo presvedčiť mali učitelia prémie.
Prijímačky na stredné školy, besnenie učiteľov, nielen prospech ale i politická angažovanosť rodičov je potrebná, prednosť budú mať uchádzči z robotníckych rodín-omieľanie dokola, polopatisticky, bez náznaku diskrétnosti. Diskriminovalo sa len v Amerike. Taxy od tisíc do päťtisíc korún za prijatie, podľa typu strednej školy, kolujúce ako nepísaný zákon tradičného práva.

Nemocnica na okraji mesta v piatok večer na čiernobielom televízore značky Tesla. V sobotu ráno cesta z panelákovej nocľahárne k babke na  ”stodvadsiatke“, víkendová práca v záhrade. Prázdne regále v národnom podniku Ovocie Zelenina bolo treba nahradiť súkromnou iniciatívou. 
Fronty na „rifle“ pred Tuzexom, nakupovanie bonov od vexlákov v šuštiakových súpravách alebo od babičiek ktoré mali to šťastie že sa ím za prvej republiky podarilo zarobiť si na dôchodok v zahraničí. Väčšinou vedeli čo majú robiť keď sa na pľaci pred „Tuzákom“ objavili príslušníci v žltobielom žiguláku s nápisom Piata Bé na dverách...To, čo predávali v Otexe by dnes vyhodil aj bezdomovec.

Tie ťažko vystáte rifle nám potom príliš iniciatívni profáci na gymnáziu zakazovali nosiť do školy. Jeden  z ních ích nazval rančérky: Na tejto škole nebudeme trpieť oblečenie amerických pastierov kráv, hovorieval...
Zábava kde hrala štátom schválená skupina západné skladby. Diskotéka, kompletne nahraná z „Oesterreich drei”, prvá láska, chodenie do kina na filmy typu „Člen klanu“  alebo “Marečku, podejte mi péro“. Prvý bozk na ulici, voňajúci žuvačkou Pedro, pod potemnenými pouličnými lampami zhasnutými súborom opatrení...Šetriť sa muselo za každú cenu, nech to stálo čokoľvek. Nevadí nám padajúca omietka a plesnivý zápach zo starých budov na námestí ignorujeme, tá tma sa celkom hodí keď ruka trocha zablúdi … aby nešli reči po puritánskom malomeste…

Prvý videorekordér u kámoša ktorý mal rodinu v Rakúsku. Hľadíme naň ako na nedostupný zázrak, UFO s antigravitačným pohonom. Kalkulačky so svietiacim displejom, kde inde k dostaniu než v Tuzexe. Cena vyjde, bratku,na jeden mesačný plat v prepočte na našu, tak trochu mäkšiu menu. Debata o západe a ako tam je, bez toho že by si to ktokoľvek z nás vedel predstaviť.
Rodinná rekreácia v Bulharsku v zariadení ROH, ubytovanie v teľatníkoch so spoločnými hajzlami na chodbe. S ostatnými deckami sa chodíme pozerať cez plot na západných Nemcov v x...hviezdičkovom hoteli s bazénom…

Heslo,vlajúce na červenom transparente Socialisticky pracovať, socialisticky žiť.
Nútené práce na zemiakových a chmeľových brigádach kde stredoškolská a vysokoškolská mládež zachraňovala pred kolapsom kolektivizované poľnohospodárstvo-podľa stavu zásobovania neveľmi úspešne.Tešili sme sa na ne-bola tam sranda a trénovali sme socialistickú pracovnú morálku.
O stupeň horšia známka z občianskej náuky pre tých, na ktorých akýsi dobrodinec nabonzoval že chodia do kostola.
Spievanie Krylových pesničiek na čundri večer okolo ohňa s kolujúcou fľašou domáceho vína.

Večerné správy sa volali Zeit im Bild, na ČST 1 a 2 sa prepínalo len na Bakalárov alebo Nemocnicu alebo v nedeľu poobede na Film pre pamätníkov-inak len výnimočne.

Pink Floyd, Iron Maiden, Uriah Heep, Nazareth, Rainbow, Deep purple, Black Sabbath, Queen...to všetko nahraté od kámošov na kotúčovom magnetofóne B100 z kaziet alebo elpéčok prepašovaných z Jugošky alebo Maďarska, vzdialený dych západu cez reproduktory...

Buzerácia na vojenskej katedre. Hlas ameriky každý večer na intráku na rádioprijímači Sázava, hlas Maríny Havranovej, Alana Antalisa a Otca Antona znie dodnes pri spomienkach, pomedzi vytie rušičiek. Výlety s kočkou na Devínsku kobylu, pohľad na slobodu ponad ostnaté drôty a strelecké veže. Uvedomenie si faktu že vlastne nie sme ľudia ale akýsi zvláštny typ hospodárskych zvierat ktoré majú povolený výbeh od Ašu po Čiernu nad Tisou.
Vôkol zúriaci súbor opatrení. Rušia sa spoje zatiaľ čo si papaláši vozia rite v šesťstotrinástkach. Preto cestujem k rodičom na víkend v dve hodiny meškajúcom nechutne nabitom rýchliku, stojac na jednej nohe  aj to nie na svojej. Pocit ako v mlynčeku na mäso...
Chýry o tom,že na intrákoch operujú agenti ŠTB z radov študentov, ktorí vraj snoria po izbách. Hľadajú-nevedno čo.
Počas prednášky z marxizmu čítam veršovanku na lavici v aule, skôr vyškrabanú ako napísanú:

Husáku,Husáku,
Máme tě na háku...

Debata na izbe do neskorej noci respektíve skorého rána ako raz toto skončí. Nikto neuhádol.
Práve vtedy ale na Slobodnej Európe čítali na pokračovanie Orwelov román ”1984“. Jednu vetu som si zapamätal dodnes:
”Však ono už na vás čosi príde…”
Potom prišla Gorbačovova perestrojka-posledný zúfalý pokus zachrániť skolabovanú ekonomiku sovietskeho bloku zavádzaním ”kapitalistických metód”. 
Vojenská služba-najčestnejšia občianska povinnosť, ktorá nemala naprosto nič so cťou, vôbec nič s občianstvom a len máločo s vojnou. Dotiahol som to na podporučíka ale aj tak mi všetci hovorili ”špagy“. A bola tam občas poriadna psina.

Letmý dotyk s budovaním socializmu vlastnými rukami. Socialistické istoty v reále, čakanie na družstevný byt sa počíta na eóny a plat vysokoškoláka v rámci ZEUMS II je 1850 Kčs.  Svojej nastávajúcej sa bojím povedať túto sumu…ale ona to i tak vie…Jediná betónová istota, že pokiaľ sa ”nezapojím“ nebudem mať ani o dvadsať rokov na viac než z ruky do huby.
A potom, o pár mesiacov, to Orwelovo ”čosi“ prišlo…S tou ktorú som si vyvolil a ktorá si napodiv vyvolila mňa chodíme zvoniť na námestie SNP posledné zvonenie…Počúvame slová speváka Ivana Hoffmana: ”po naších uliciach odvtedy prešli veky, zobudili sme sa zo zlého sna”.
Sedemnásty november bol nepredstaviteľnou nádejou akú som nikdy doteraz nepoznal...

A prešlo 35 rokov…Kde sme dnes?
 
Po približne 20 rokoch určitej prosperity a slobody by Ivan Hoffmann mohol dnes spievať inú verziu:” Zaspávame do nočnej mory!”

Socializmus trvá a graduje. Zmenil formu, podstata ostáva. Nachádzame sa v stave extrémne preregulovanej ekonomiky kde neomarxisti neznárodňujú naraz ako ích bratia komunisti v 48mom ale postupne a zákerne- daňami, úrokmi a infláciou. Masmédiám málokto verí presne tak ako za komunistov. Chystá sa kompletná deindustrializácia Európy s výhovorkami na ”zelený údel” ktorý sa ide zmeniť čoskoro na ”zelené peklo”. To je ten ”Súbor opatrení” čo máme i dnes, iba sa to inak volá, je šanca že čochvíľa nám zakážu aj kúriť v naších príbytkoch… Neomarxisti pripravujú projekt pätnásťminútových miest prakticky so zákazom cestovania a likvidáciou slobody pohybu. Za komunistov sme mohli cestovať aspoň od nemeckých hraníc po sovietske. Kvôli akejsi fiktívnej ”ochrane prírody” nám asi čoskoro zakážu vstup do lesov, chov včiel a donútia nás žrať hmyz.  Chystá sa kompletná eliminácia vidieka a napchanie ľudí do ľahko kontrolovateľných veľkomiest spolu so zrušením hotovosti a prechodom na digitánlu menu, t.j. akási ”banková totalita”.  A neomarxista súrduh Šváb nám jasne odkázal že nebudeme nič vlastniť a budeme šťastní. Komunisti zničili ekonomickú prirodzenosť ľudstva.  Neomarxisti sa snažia zničiť aj biologickú prirodzenosť násilným presadzovaním LGBT ideológie. Deštrukcia bude úplná pokiaľ sa nespamätáme. V dnešnej dobe je technicky možné vytvoriť totálne kontrolovanú spoločnosť, digitálny koncentrák á la Orwell a indície naznačujú že tzv. ”elity” na tom intenzívne pracujú. Komunizmus prichádza, dospelý už asi som…blížime sa do desivej budúcnosti.

Po dvadsiatich rokoch zdania slobody neomarxisti uťahujú slučku. Keď vtáčka chytali pekne mu spievali. A ja znova hovorím s Orwellom: Však ono už na vás čosi príde…Otázka ostáva kedy. Som šťastný že som zažil socík na vlastnej koži pretože ma urobil imúnnym proti propagande. V dnešnom svete všeobecnej lži je to evolučná výhoda.