Prvá

Dve hodiny. Tak dlho muselo ležať na operačnom stole. Bez pohnutia, bez akejkoľvek intervencie. Už to nebolo dieťa, ani dievčatko, iba telo. Exitovať začala krátko po trinástej. Dovtedy šlo všetko podľa plánu. Ako z učebnice o kardiochirurgických výkonoch. Celý tím pracoval ako dobre rozbehnutý vlak. Operáciu snímali interné kamery Ústavu. Mali už dokonca pripravený článok pre známy vedecký časopis, ktorého šéfredaktor zámerne pozdržal vydanie, lebo čakal na tento výsledok. Dve hodiny bojovali o jej život. Hoci ako hlavný lekár vedela, že jej už nepomôžu. Poznala všetky riziká. Malo ísť o prelom v liečbe vrodených chýb srdca. Výsledky mali bezprostredne posunúť lekárom na internej sociálnej sieti do celého sveta. Napokon z toho nič nebude. Vypli kamery.

Jeden rok, štyri mesiace, dva týždne, tri dni a trinásť hodín. Bol to rekord. Hovorili, že má zlaté ručičky. Hoci jej to pripadalo dvojzmyselne. Najmä, keď to poznamenali kolegovia doktori. Snažila sa. Nie, ona drela, aby všetkým dokázala, že na to má. Že je najlepšia. Tak hlúpo podľahla predstave o tom, že táto chvíľa možno ani nepríde, až sa na ňu prestala sústrediť. Nepripravila sa, zabudla. Akoby ju nachytali pri odpovedi zo skúšok na univerzite. Cítila sa ako dievčatko pristihnuté pri klamstve. Stojí pred komisiou a nemá čo povedať. Nevie sa obhájiť. Že drela? To nestačí. Predsedom je nekompromisný učiteľ. Profesor. Naňho ešte nemá. Rád odhaľuje študentov nepripravených. Má v tom pasiu. Akoby ich vyzliekal donaha, presne tak sa cítila.

Sedela v sále, ešte mala na sebe plášť. Prístroje odpojili. Patológ sa dostavil v sprievode zdravotnej sestry a praktikantov presne po dvoch hodinách. Dosiaľ ho nevidela. Kývol na ňu hlavou. Obhliadol telo a skonštatoval to, čo bolo zrejmé. Správu vypíše vedľa aj s celou svojou skupinou. Už ju mohli odviezť. Prekryli jej tvár. Už sa na ňu nepozrela. Nebolo treba. Zapamätá si ju.

Odchádzala ako posledná. V šatni sa obliekla do civilu. Zo skrine vytiahla mobil, ktorý si na operácie v zásade nebrala. Opovrhovala kolegami, ktorý počas výkonu dvíhali kuriérom. Ale nič im nikdy nepovedala.

Vytočila číslo.

„Ahoj, tak ako?“ opýtal sa manžel.

Mohla sa vydať iba za lekára. Iný by jej prácu netoleroval. Mala šťastie, že ho má a bolo jej trochu ľúto, že do telefónu povedala iba ich kódované slovo:

„Veverička.“

Bolo to najsprostejšie slovo, aké kedy počula. Nehovoríte ho každý deň. Dohodli sa na ňom kedysi v parku, keď ich malý syn vystrájal na detskom ihrisku a obaja sa premáhali, aby mu pred všetkými poriadne nevylepili. Ak by však túžba predsa len niekoho premohla, mali si rýchlo povedať dohodnutý signál. Znamenal, že majú ihneď prestať a nepodľahnúť emóciám. Ujalo sa to. A potom ho už používali pri všetkom. Pri hádkach. Pri vypätých situáciách s rodinou. Alebo pri vypätých situáciách v práci. Znamenalo to: Stop. Potrebujem byť sama. Neviem, na ako dlho, ale potrebujem to.

Na druhom konci linky počula povzdych. Tichý, oddaný. Chvíľu zvažoval, že zaprotestuje. Už mal po krk domácich školských úloh, ktoré dnes musel riešiť s malým, pretože si potreboval opraviť známku z matematiky, a dúfal, že ho manželka konečne odbremení, keď príde domov. Ale než stihol niečo povedať, zavesila.

Dnes nemala náladu na manželove protesty. V nemocnici sa práve striedali zmeny. Dúfala, že na chodbe nikoho nestretne. Bol záver júna a slnko sa ešte ani zďaleka nechystalo zaliezť za strechy. Lúče ju pobozkali hneď za hlavným vchodom. Nasadila si okuliare. Z neďalekého ihriska k nej doliehal detský džavot. Nikdy si k svojim pacientom nevytvárala bližší vzťah, radšej sa vždy spoliehala na profesionálny prístup. Aj pri deťoch. Ale z dialógu zdravotných sestier s ňou zachytila, že aj ona sa tešila na leto. Spolu s rodičmi sa chystali na návštevu k babke. Niekam na juh. Tak krásne sa usmievala. Bolo to také pekné dievča.

V trafike si kúpila cigarety, hoci nefajčila. Nemala ani chuť. Zatiaľ. Šla svižným tempom. Podpätky nemala vysoké. Na pohodlných topánkach nikdy nešetrila. Došla až do centra. Oprela sa o zábradlie neďaleko fontány. Podvečer by prázdnu lavičku hľadala márne. Vydýchala sa. Desiatky turistov sa chceli vyfotiť s gejzírom striekajúcej vody. Ďalší už obsadzovali rezervované miesta na letných terasách reštaurácií a barov. Vedľa nich pobehovali spokojné ratolesti. Usmievali sa, už mali školu na háku. Aspoň tí najmenší. Život v nich tak krásne kypel. Ich srdce sa stotisíckrát za deň naplní krvou, ktorú pumpuje do obehovej sústavy. Pri fyzickej aktivite sa toto tempo ešte znásobí. Práve preto srdcu zasvätila celú svoju kariéru. Je to fascinujúci orgán. A zradný!

Veď urobila všetko správne. Ale pri nasadzovaní protézy sa jej organizmus... Nazvi ju už konečne menom, veď na tom nezáleží. Bola to Lucia. Lucka. Luckin organizmus protézu neprijal. Nemohli nič robiť. Jej rodičia poznali riziká. Keď im oznámila, čo sa stalo, prijali to ako šampióni. Luckina mama cítila, že niečo nie je v poriadku. Objala svojho manžela a rozplakala sa.

Fascinujúci orgán. A práve teraz mala pocit, že sa jej v hrudi scvrkáva. Že sa nemôže nadýchnuť a pumpovať krv až do jej mozgu. Dúfala, že vie, čo jej v takých chvíľach pomôže.

V bare sedelo iba zopár hostí. Hlavne chlapi. Lokál sa nachádzal vo vedľajšej ulici. Ako miestna ho dobre poznala, hoci sem nechodievala. Vzbudila dojem. Vždy priťahovala pozornosť, ale dnes o ňu nestála. Sadla si čo najbližšie k baru. Mala nádej, že sa jej výčapník prihovorí ako vo filmoch. Ťažký deň, kamarát? Ale tak to funguje zrejme iba pri mužských hlavných hrdinoch. Namiesto slov venoval pohľad oblasti jej srdca.

Rum. Obrátila ho do seba a hneď si vypýtala ďalší. Všimla si ich v rohu pohostinstva. Asi sa dohadovali, kto za ňou pôjde. Zachytila slovo milfka. Bože. Prasatá sprosté. Odvahu mali iba na reči. Dúfala, že jej syn taký nebude. V kabelke našla krabičku. Vytiahla ju. Zabudla na oheň, dočerta. A teraz by jednu tak veľmi potrebovala. Jedna ešte nikoho nezabila. Poprosila barmana. 82 percent ich pacientov boli tuhí fajčiari. Viacerí z nich sa svojho zlozvyku nevedeli vzdať ani po tom, čo prekonali infarkt. Vracali sa k nim pravidelne. Práve týmto ľuďom by najradšej zrušila zdravotné poistenie.

Lucka v tom mala jasno. Už od rána. A možno už od prvej operácie, ktorých absolvovala desiatky. Táto jej mala zmeniť život. Teraz to vyznieva cynicky.

Oddala sa jej zlatým rukám, z ktorých sa odlúpla pozlátka. Zostali len bezmocné končatiny. Nedopriala jej ďalšie leto, prvého frajera, prvý bozk a nakoniec (jej špecialitu) zlomené srdce. A čo bolo najhoršie, nedopriala jej posledný pohľad do očí predtým, ako ju uspal anestéziológ. Nikdy sa im do očí nedívala. Neuistila ich pohľadom, že všetko bude v poriadku, že sa niet čoho obávať, že sa o chvíľu uvidia. Nie preto, že tomu sama neverila. Nešlo predsa o dievčatá, dcéry, synov, otcov, mamy. Bol to len... Tak už to povedz. Tovar. Tovar, ktorý sa pokazil a bolo ho treba opraviť. Nemocnica. To bola jej opravárenská linka. Pracovala na reklamačnom. Zodpovedala za kvalitu. Oddnes budú všetky oči pacientov patriť iba jej. Bude sa do nich dívať. Navždy.

Čo tu vlastne robí? Zrazu chcela byť doma. Vystískať syna, hoci vedela, že už bude v posteli. Vyrozpráva sa manželovi. Už bolo dosť ticha. Lucka je preč. Aj ona odchádza.

Kopla do seba posledný. Peniaze nechala na stole, mala vybraté. Rýchlo sa za ňou ešte vydal odvážlivec z kútovej partie, ale než stihol niečo povedať, zabuchla mu dvere pred nosom. Nemala náladu. 

Najradšej by k manželovi vošla pod perinu, pritúlila sa, ale nechcela ho zobudiť. Ak si na niečo potrpel, tak na kvalitný spánok. Gauč jej postačí.

Na druhý deň šla do práce. Skoro ráno. Mala naplánované zákroky. Denná rutina. Potom už bude víkend. Hádam si trochu oddýchnu. Tešila sa. Vrátnička sa na ňu prísne zahľadela. Nastavila ruku, ale kľúče neprichádzali. Namiesto toho staršia pani zdvihla telefón, chvíľu čakala a potom povedala: „Je tu.“

Zložila a ukázala tenkým prstom na kreslo. Možno si tu doktorka, ale karty rozdávam ja, moja milá. Nemala na výber. Zakrátko sa dostavil.

„Ahoj, poď so mnou, prosím,“ vyzval ju primár. Večne sa ponáhľal a po chodbách odpovedal na otázky podriadených, alebo podpisoval papiere, ktoré mu podstrčili bez toho, aby o nich čokoľvek vedel. Keby viedla oddelenie ona, mala by iný prístup. Hraničil by s perfekcionizmom. Nie, bol by dokonalý.

Otvoril dvere do svojej kancelárie. Usadili sa. Nalial jej minerálku do pohára a spustil:

„Chcel som ti zavolať, ale povedal som si, že takto to bude lepšie. Napi sa. V týchto dňoch je strašne horúco.“

„Ďakujem,“ odpila si.

„Ako sa cítiš?“

„Fajn, fajn, ďakujem.“

„Pozrel som si správu. Nedalo sa jej pomôcť. Vedeli sme o rizikách. Urobila si všetko, čo sa dalo. Bola to vlastne skvelá práca.“

„Ďakujem.“

„Pozri, skôr či neskôr by k tomu došlo. Mimochodom, ten článok chcú stále. Zamerajú ho na riziká. Zatiaľ som im ho neposlal. Myslel som si, že si ho ešte budeš chcieť pozrieť.“

Áno, už spolu nejaký ten rok pracovali...

„Takže,“ pokračoval. „Viem, ako sa cítiš. Spomínam si, keď som bol na tvojom mieste. Na to človek do konca života nezabudne. Takže, ak si chceš na dnes vziať voľno, môžeš. Už som tvojich pacientov presmeroval...“

„Nie, komu si ich dal? Dúfam, že nie tomu nafúkancovi.“

„Áno, súhlasil, že ich dnes prevezme za teba.“

„Tak to ti pekne ďakujem. Ale nie. Vybavím svoju agendu sama. Som v pohode. Naozaj. Vážne.“

Cítila sa trochu trápne, že to pred ním musí zdôrazňovať.

„V poriadku,“ pokýval hlavou. „Ako chceš,“ odkašľal si. „Oficiálne ťa teda vítam v našom klube. Trochu to trvalo. Ale... napokon to vždy príde. A čím lepšia budeš, tým väčšie bude riziko. O tom je naša práca. Napokon nejde o tých, ktorých zachrániš, ale o tých, ktorých stratíš.“ Zahľadel sa jej do očí, aby ju uistil, že všetko bude v poriadku.

Odvrátila sa, nechcela vyroniť ani slzu. Bola profesionálka. Vstala a zberala sa na odchod.

„Milka, ale predsa len,“ podišiel ku skrini, z ktorej vytiahol alkohol tester. Ako vedúci mal na to právo. „Len pre istotu,“ dodal.

Povzdychla si a fúkla. Údaje na displeji jej vystavili zelenú.

„Tak, pani doktorka, naspäť do práce.“