Odkedy si odišiel

Mrholí a vraciam sa domov,
lenže to nie je doma bez teba,
klamem, ak poviem, že mi nechýba,
tvoj pohľad s iskričkou hravou.

Prší, no ja som bez kapucne,
aspoň slzy splynú s kvapkami počasia,
ktoré sa svojmu pôvodu nehlásia,
kiež by si ma zase držal vrúcne.

Si ako duch, ktorý verím, že je pri mne,
keď sa cítim sama, osamelá,
a emócií je príliš veľa,
no láska v srdci nezahynie.

Spím a objímam tvojho plyšáka,
ktorý vsakuje moju soľ,
ako vsakoval tvoju, keď bol tvoj,
nič iné, ako vôňa teba ma neláka.

Sedíš na hojdačke úplne sám,
kým ja hľadám tie správne slová,
ako zabiť čas, kým uvidím ťa znova,
pretože ešte nemôžem byť tam.

Tak strašne, tak strašne mi chýbaš,
odkedy padli na zem posledné listy,
moja zmrznutá ruka, hľadá tvoje prsty,
no ty moju ruku nenachádzaš.

Obzriem sa späť, keď hľadám svoj cieľ,
no ani tam nenachádzam pokoj v duši,
od myšlienky na teba ma nikto nevyruší,
odkedy si odišiel.