Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seRezolutne to odmietam
17. 07. 2002
0
0
1057
Autor
bloody
|
|
| Za asistencie mlčky sa prizerajúcich štyroch okolitých stien som rezolútne pokýval hlavou a odvetil som : Rezolútne to odmietam. Ľahol som si opäť na posteľ mlčky hľadiac do stropu, ktorí sa pod tlakom mojich unavených očí podchvíľou menil na čudné objekty. Bolo to niečo ako umelo stimulovaná halucinácia. Chvíľu som takto ležal a po chvíli som dostal chuť na cigaretu. Otvoril som škatuľku a pomalým gestom som si vložil cigaretu do úst. Bolo tri štvrte na jedenásť. Začínal som mať hlad ale nemyslel som naň. Do mojich úst preniklo čosi vlhké. Áno, bolo to niečo ako had, ktorý sa Vám počas spánku začne ovíjať okolo nôh a vy nemôžete nič robiť. Vlhko začalo prenikať celým mojim telom. Ten strop sa opäť začal meniť. Pri tých štyroch zošednutých a napoly rozpadnutých stenách by ho človek dokázal pozorovať snáď celý život. Po chvíli mlčky pozerajúc smerom nahor som pomaly sklonil hlavu a znova som pocítil hlad. V duši sa mi ešte sem tam mihli obrázky toho plafónu. Niekto o poschodie nižšie zapol rádio. Vnímať som ho pozorne začal ale až po chvíli keď sa do okolia vnoril prenikavý a do zlata vyspievaný ženský vokál. Znovu som mlčky pozrel na strop. Ešte stále sa hýbal. Rádio niekto vypol a vytrhol ma z polospánku ktorý táto melódia vyžarovala. Cez okno som uvidel dve malé deti ako naháňajú nejakého psa. Musel som sa usmiať pretože jeden z nich ho chytil za chvost a ked sa pes pohol, rozložil sa na zemi po celej dĺžke. Ach tie deti, vzdychol som si a znova som zaregistroval ten nádherný hlas. Nie to nebolo rádio. Asi sa mi to len zdalo. Hlas prenikal čoraz hlbšie a hlbšie. Predstavoval som si osobu, ktorá ho môže vydávať. Ten hlas viete, ten hlas mal v sebe všetko. Celú predstavu osobnosti, ktorá ho týmto neuveriteľným spôsobom stimulácie hlasiviek dávala najavo. Hlas bol plný smútku a utrpenia tmavých na krátko ostrihaných vlasov, ktoré vplyvom zanedbávania stratili lesk. Bože, keby ste len videli tú tvár... Znova som sa pozrel von. Zotmelo sa. V znamení hviezd, ktorých svetlo nebezpečne konkurovalo mesiacu som zosmutnel aj ja. Dážď, ktorý klopal na chodník bol úplne iný. Nový. Cítil som jeho silu a mohutnosť. Prienik toho obrovského množstva vody, ktoré ako človeka na púšti tá zem pohltila. Stojac mlčky v otvorenom okne som si ani nevšimol ako niekto vošiel dnu. Po malej veľmi krátkej dobe som pocítil uprený pohľad na moje zúbožené telo. Naše pohľady sa stretli a neistým hlasom som ako prvý položil otázku. Nie ! Nie, rezolútne to odmietam. |