Ľudia ako cibule

Veronika Šikulová nemusí dopodrobna opisovať charaktery postáv svojich literárnych diel, ani nemusí konštruovať zložité dejové línie. Píše tak, ako cíti, spontánne a priamočiaro. Pútavo. Ponorenie sa do jej rozprávania v knihe Mesačná dúha (vydavateľstvo Slovenský spisovateľ) pripadá tak samozrejmé a tak blízke, ako by ste sa práve dozvedali známe a predsa nové veci o susedoch, o vašich známych, o vás samých, o ľuďoch, ktorí sa nehrajú na žiadnych hrdinov, len sa snažia čo najlepšie žiť svoj život so všetkým, čo k tomu patrí. Občas expresívny, ale hlavne poetický slovník spätý s prírodou okolo domu, pričom silne dominuje najmä motív stromu, skrášľuje autorkine výpovede o veciach vo vnútri človeka, o stave jeho mysle a rôznych pohnútkach. Darí sa jej celkom zaujímavo sceliť svet extra- (to vonkajšie) so svetom intro- (ľudské duševno). A to bez pocitu, že by išlo o akúsi psychoanalýzu. Svojou až odzbrojujúcou úprimnosťou vo vykresľovaní ľudí jej blízkych, sa z človeka stáva kus cibule, z ktorého postupne opadáva vrstva za ďalšou vrstvou, pričom však autorka nešetrí najmä samu seba, vďaka rozprávaniu v prvej osobe. Čitateľ sa tak stáva svedkom, dokonca až účastníkom rodinných hádok a obyčajných ľudských túžob, veľkonočnej atmosféry, ak sa trochu nadýchne, určite zacíti vôňu opisovaných jedál a koláčov, uvidí rásť slivku a začuje švitorenie lastovičiek.