Prehra

Slzy vždy majú hostinu
keď tíško myslíš
na inú
čo spánok ti v noci
zriedka spustí
slúbil si,
že ma neopustíš!

A teraz tu v zimnej záhrade
plačúc,
keď zvädli paprade
prichádzaš bez rúk, bez
perí
vchádzaš tak inak
do dverí
nevidím farbu tvojich líc,
vchádzaš do mňa
jak do ulíc
keď vonku pršia tvoje sľuby.

Nevieš už chodiť, nevieš slúbiť
nespoznávam viac tvoje slová
tak veľmi ich chcem počuť znova
no ťažko mi počuť bez uší.

Slzy mi čas snáď usuší
štiplavým bičom zbitá duša
stratila lásku

Svojho muža

Nebude viac žiť pre radosť
smútok je priateľ

Stály hosť

A v spálni novej,
zo zlata
posteľ je preňho
ustlatá...