bitka

v nedozierných ďiaľkách šíreho priestoru,

rozprestierajúceho sa od horizontu až ku snom

dávno dosnívaným a láskam už dohoreným

sa črtá silueta postavy ako odraz svetla

zo zbrúsenej hrany diamantu, prelínajúc

rozum, cit, celé vnútro, tvoje ja, jeho obsah jak vodu

v dlani s kvapkami potu, alebo horkých sĺz

spadnutých ako vodopád do tmavej hĺbky.

machom porastené skaly chladno sa dívajúc

do nedoziernej hlbiny, čakajú hlas pred

rokmi vyslaný, avšak zabudnutý, dutý a

prázdny, pohltený zlom, tmou, temnotou,

samotou a hlbokým dunením depresívnej

hmly a ľadovej vody v úzkom objatí

majestátnej podnože veľkej starej skaly,

čakajúc netrpezlivo zajtrajší deň včera.

ranný výlet slnka, ten všedný rituál

každodenného odomykania viečok a zhasínania

sviečok, privádza nás ku novým ránam

a sprevádza nás všade svojou silou

nad našimi hlavami monotónnym, suchým

dozorom, nedopustiac na nikoho z nás tú tmu

a temnotu, prázdnotu, pohanu a či samotu ?

a práve jej obrovská sila okupuje naše dni.

pri predstave ťažkého boja s tou zákernou

ženou vidím tisíce vyleštených, lesknúcich

sa štítov mladých vojakov, počujem erdžanie

tisícov mocných vojenských koní a vidím strachom

skrivené tváre tisícov chlapcov, čakajúcich

na svoju smrť. k tomu davy plačúcich

matiek a žien týchto "hrdinov", ktorí vopred bitku

prehrali, pretože túto ženu nikdy nikto neporazil.