Pribeh o Paulovi(na konci ho bohuzial obesia) 4

Na rohu vyzyvavej ulice stoji clovek, ktory vyzera ako hrdina  vojnoveho filmu. Kracam depresivnym sedobielym ranom v ustrety novym nociam zaliatym v slnku, chce sa mi este spat. Vsetko sa mi krizi pred ocami a rozhovory blaznovc vsade okolo mna mi pripadaju nerealne. Na mobile sa zjavila smska.

Bola to Priscilia, taka malicka melancholicko-vesela hipppie osuobka, ktora sa za posledne dni zaradila medzi mojich absolutne najlepsich kamaratov. Vraj jej volal Philippe ze mu volal Claude, kt. zavolal uz aj dalsim 200 ludom, lebo ma asi z nejakych divnych dovodov volno v robote. A vyzera to nejak tak ze to treba samozrejme hned vyuzit na senzualnu expediciu do neznama. Hm. Hard to say no. Mal  by som sa moznoze skalopevne drzat povinnosti lebo sef ma asi vazne kazdu chvilu vyrazi. Ale zase na druhej strane sa vobec nebojim ze take podozrive zoskupenie blaznov vratane mna nevykamufluje nejaku ozaj sqwelu vyhovorku, na ktoru sa zase bude dat povedat len "tak teda ok". Rozhodovanie mi trvalo asi 4 sekundy. Ponury svet nas laka do svojich dialok.

Ked som sa s nimi stretol, auto bolo uz nastartovane a plne zbytocnosti a ludi. Bol to van, v ktorom bolo uchvatne vela miesta & za volantom sedela  Lilly. Ako moze niekto vyzerat az tak magicky krasne? Vsetci tu maju sqwelu naladu. Kecali sme spolu asi tak 40 minut ked zrazu niekto (tusim ze Paul (na konci ho bohuzial obesia)) navrhol aby sme isli. Vsetkych to prekvapilo a s potesenim sme uznali, ze "jasne!". Z reprakov znela daka huslovita hudba nabita pozitivnou poetickou energiou ale vobec som netusil co to je. Podobalo sa to na countra ale nie az tak. Vraj sa to vola "cajun" a je to z Louisiany. Nase kolesa sa uz rutia okolo poslednych domov rusneho mesta dalej do zelenych koncin a ma to cele taku nadsenu ilegalnu prichut.

Cesta je cielom.