Cesta takmer až k Cháronovi

Lidičky, ja viem, že je jar, čas veselosti... Ale táto poviedka je veselá, aj keď sa to asi nebude zdať.. :o)

V mojom nečakaní si ma zaskočil. Prišiel si s tmavosivými rozhodnutiami ako jediný z kompetentných vykonať popravu. Dlho si mlčal, no všetko sa náhle dalo jasne prečítať zo vzduchu, ktorý nás obklopoval. Snivé ilúzie nadobudli obludné rozmery vzdušných zámkov, chveli sa, rozpínali svoje náruče v očakávaní. Nič ich nemohlo naplniť, ani ja nie a tak kradli prebytočný vzduch. Rozplynutie si ponechal na mňa, vziať ihlu a prerušiť tlejúce nádeje nebolo nič, čím by si si chcel špiniť ruky. Dýchalo sa nám čoraz ťažšie, vzduch sa míňal, nahrádzal ho tmavosivý blen. V tvojom dotyku cez priehľadný materiál svojej blúzky som ucítila kroky ľadu. Najskôr nečujné, no ich približovanie bolo jasné s narastajúcou intenzitou zmesi strachu a úľavy. Chladné prikročenie náhle roztopilo toho, kto čakal dlho, dlho pred tebou. Hľadala som ho už dávnejšie, predstava jeho náruče ma napĺňala rozkošou a hrôzou zároveň. Môj posol vyriešenia, jednoduchých a jednoznačných rozhodnutí, sebeckých a nezrelých. Odmietol ma už viackrát za sebou a nikdy som nerozumela prečo vlastne. No teraz, keď som mu sama pomohla z úkrytu, podávajúc mu ruku plnú prísľubov, bez akejkoľvek ďalšej väzby s minulosťou, som cítila, že je jednoduché získať jeho dôveru. Vytiahla som ho zo skrýše, kde sa dlho utajoval pred zrakmi iných smrteľníkov. Skrytý vo mne, nepoznaný a ľuďmi nevítaný sa prebúdzal zo zabudnutia. Poznám jeho uvítanie, povie len gýčové Ahoj. Bez hlasu, len pohybom pier. Bez farby, tak prázdno s obludnosťou jemu vlastnou. Poznám ho, vzišiel zo mňa, odlišný od jemu podobných, stvorených mýtom a ľudským strachom. Stojí na začiatku jazera v bárke, do ktorej tečie červená spenená voda. Sem sme sa preplavili spoločne, ty a ja. Keď sa otočím uvidím ťa šťastného. Viem to, a preto upieram svoj pohľad k Cháronovi. Rozlúčku sme preskočili, ale na tom nezáleží, moja perspektíva potláča všetku minulosť do nerozlíšiteľnej podoby rozpínajúcej sa hmly. Voľnosť, ktorú cítim, je neopísateľná. Otáčam sa k vode - čaká ma, s palicou v jednej ruke, s krížom v druhej. Vyzerá vo svojom čiernom plášti nevinne ako mních. Nebojím sa, vítam ho s úsmevom. Odpovedá pohľadom šelmy prichystanej skočiť a utopiť všetko, čo obsahuje atribúty živej hmoty. Je čas vykročiť. Cítim ako sa moje nohy zabárajú do piesku a zanechávajú v ňom stopy, ktoré rýchlo miznú. Cháron nechce mať žiadnych svedkov. Z jeho dychu sa utvára jemný, ale zmysly otravujúci vánok. V hlave mi tancuje tisíc drobunkých spomienok. Pomaly sa zlievajú a miznú, zabúdam na ich cenu. Spoločne s vyhladzovaním mojich stôp šliapem i po minulosti. Nastáva prítomnosť, ktorá nepripúšťa budúcnosť. Posledný súd sa akosi vymkol kontrole, neprichádza. Necítim bolesť, necítim žiaľ, necítim radosť, som príliš hlbokou studňou, aby do mňa čosi dopadlo. Teraz som tým, čo si opísal jedenkrát ty, človek, ktorého sa rukou nedotkneš. Cháron je trpezlivý, vie že nemám inú cestu. Bez seba nie som ničím. Malátnosť ma ovláda. Posledný záblesk minulosti svieti ako tenký pramienok svetla uprostred rieky. V akomsi hlase ma ktosi prosí o strpenie. Nerozoznávam, kto je to, ale poznám ho. Chce mi dať rozhrešenie. Je neskoro. Naozaj neskoro? Pred posledným krokom sa vrhám do červených vĺn a plávam za tým hlasom. Rozlúčiť sa s ironickým úsmevom Chárona je ťažšie ako zamávať tebe. Plávam pomaly, no som čoraz silnejšia. Cítim, že ma čaká dlhá cesta. Svetlo sa nehýbe, hlas neustáva. Za sebou cítim Cháronov dych. Keby chcel, dobehne ma i vo svojej rozpadnutej bárke. Ale on je hrdý, vie, že sa raz vrátim. Možno preto sa smeje. Dlho a prenikavo. Inak ako ktokoľvek.

---