Zavolajte hasičov, prosím!

Všetkým,komu vadia nadávky sa týmto ospravedlňujem. Príbeh sa naozaj stal a cenzúra slovníku svojich susedov by poviedku ochudobnila o pravdivosť :o).

“Zavolajte hasičov, prosím...” Michal si umyl hlavu a práve sa chystal holiť, keď zacítil divný, horkastý zápach spáleného jedla. “Zlatko? Niečo si spálila?” Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že jeho žena nemohla nič spáliť. Jeho žena bola totiž preč. Opustila ho, bože, veď ráno vzala svoj veľký kufor, zbalila si do neho zopár potrebných vecí, nakričala na neho kopu naozaj škaredých “právd” a bola fuč... Nemal jej ten kufor kupovať. Vlastne nemal spraviť veľa vecí. Vrátane tej whisky, ktorá sa teraz prázdna povaľovala na koberci v predsieni. “Sakra!” - zasipel a manžetou zahnednutej košele si utrel krv z brady. –To je kvalita!-, pomyslel si, a nahnevane žiletky zahodil. Osušil sa špinavou handrou na utieranie riadu a taký polooholený šiel zistiť, skadiaľ vychádza ten horkastý zápach. V predsieni sa podkol o topánky, zahrešil a otvoril dvere do chodby. V tom istom okamihu ho zavalili kúdoly dymu. Zapotácal sa, rozkašlal a rýchlo dvere pribuchol. Chvíľu stál ako obarený. “Horí! Bože... horí!!!” - zmocnila sa ho náhle panika. Rozbehol sa k oknu. Zmätene a zúrivo ním lomcoval. Čerstvý vzduch mu pripadal ako záchrana, na chvíľu odohnal jeho malátnosť, ktorá sa ho držala celý čas od okamihu, kedy dopil tú whisky. Potom si však všimol čosi zvláštne. Dym bol aj vonku. Vychádzal z okna bytu číslo 36... “Karol horí... hlúpy Kája.. ožran Karol...” - rozosmial sa takmer hystericky s pocitom nepeknej radosti. Všetko bolo v poriadku - sused Karol O., takmer čerstvý štyridsiatnik, zatrpknutý vdovec, ktorý si s Michalom zvykol často posedieť v krčme a posťažovať sa na život, určite doma neuhorí - veď má otvorené okno a okrem toho, ktosi už určite zavolal hasičov. “O starostlivých susedov v tomto dome naozaj nie je núdza.” - zhnusene si pomyslel. Pochytila ho morbídna zvedavosť - Karol zápasiaci o život s ničivými plameňmi... Karol paralyzovaný hrôzou s vytreštenými očami... Uhorený Karol na nemocničných nosítkach... Zvláštne, že pri tom nepociťoval ľútosť ani strach o Karolov život, bolo mu to ľahostajné. Všetko mu od rána pripadalo také malicherné a nepodstatné, dokonca aj daňové priznanie, ktoré mal vždy včas odovzdané, mu teraz pripadalo nesmierne zbytočné oproti tomu, čo cítil k Nadi a tomu, že ju už nikdy neobjíme... Hnevalo ho, že musí existovať ďalej, nechcel umrieť, na to príliš miloval sám seba a hlavne Naďu, štvalo ho však, že MUSÍ predstierať, že život ide ďalej, napriek tomu, že pre neho ráno skončil. Cítil sa prázdny, ľahostajný a to, že u Karola horelo, privítal ako príjemné spestrenie všetkých tých absurdností, v ktorých od rána žil. Preto si celkom radostne nasadil rifle a vetrovku, nos strčil pod zips a odhodlane vykročil do zadymenej chodby. * * * “Tresk! Tresk! Bum! Tresk! Do riti, sused, otvor!!!! Cŕŕŕŕn, tresk! Tresk!” “On tam fakt uhorí!”- zapišťalo dievčatko v nočnej košeli ľútostivým, ešte detským hláskom, napriek tomu, že už bolo rok dospelé. Ozvalo sa šťuknutie zapaľovača. Staršia pani v natáčkach a zelenom župane začala hystericky kvíliť: “Hééééj, starý, chceš, aby celý dom vybuchol do luftu? Čo ak má pustený plyn? Čo ak sa ním chcel zabiť? Vieš čo by to znamenalo?? To by...” “Buď ticho! Snáď sme zatiaľ nevybuchli, nie?” - skočil jej do reči manžel, obézny pán v štýlovom dobovom obleku. Napravil si cviker a nervózne poťahujúc svoju štvrtú cigaretu sa pomaly poobzeral po svojich susedoch. “Ale ba! V takomto hojnom počte sme sa nezišli ani na domovej porade! Od teraz, vždy, keď budem chcieť, aby sme toľkí prišli, podpálim pivnicu.” - zasmial sa, zjavne spokojný so svojim brilantným pohotovým humorom. Naokolo však stále vládlo zmätené ticho, len malý biely pes pobehoval od jedného človeka k druhému a radostne krútil chvostom. “Skúste ešte zaklopať. Čo ak sa udusil? - zapípalo opäť dievčatko a pokúsilo sa milo usmiať na pána s cvikrom. Vtom sa otvorili dvere bytu oproti výťahu a vykukla z nich strapatá hlava blonďavej pani. Dvakrát zakašlala: “Počkajte. prosím.” Pribuchla dvere a o chvíľu sa na chodbe zjavila v nóbl sivom líščom kožuchu. “Zase ten ko...?”- spýtala sa otrávene. Na chodbe nastala vrava, každý sa snažil čo najrýchlejšie vysvetliť o čo vlastne ide. “Viete, znova sa spil ako čík.”- rozvážne, hlbokým hlasom prehovoril otec dievčatka, inak tichý pán, o ktorom nikto z domu takmer nič nevedel. “Asi si varil slaninu.”- podotkla pani v natáčkach. “Nie, to sú skôr párky. Poznám ako smrdia zhorené párky.”- prehodilo len tak mimochodom dievčatko a potom vážne pokývalo hlavou. “Ha! To máš asi bohaté skúsenosti s varením, ťava naivná, čo?”- ozval sa moderne oblečený adolescent, podobou až komicky pripomínajúci pani v natáčkach. “Drž hubu!”- zarevalo dievčatko prekvapivo hrubým hlasom a vzápätí sa ospravedlňujúco rozhliadlo po ostatných. “No tak, deti, toto je vážna situácia.”- krotil rozhnevancov otec dievčatka. Náhle ktosi prišiel. Keď sa otvoril výťah, do chodby sa znovu navalilo kopu dymu a horkastý zápach každého z prítomných prinútil zakašlať, napriek tomu, že boli všetky byty pootvárané a na chodbe vládol prievan. Pán s cvikrom sa znechutene pozrel na vyjaveného Michala. “No poďte von z toho výťahu, nestojte tam toľko, čo nevidíte, že sa tu dusíme?!?!?” “Áno, len pred chvíľou sme ten dym konečne dostali pod kontrolu.” - zasipela nenávistne pani v natáčkach a nahnevane zaliezla do svojho bytu. “Už ste zavolali hasičov?” - spýtal sa Michal. “Hasičov? Načo? Veď pozrite! On svieti. Určite je hore.” - vysvetľoval horlivo otec dievčatka v snahe akokoľvek zabrániť vzniku ešte väčšieho zmätku a paniky. “Ticho! Tuším ho počujem. Hýbe sa! Niečo tam buchlo.”- šepkajúc a významne sa tváriac zdôrazňoval pán s cvikrom a uchom nalepeným na dverách horiaceho bytu. “Tresk! Tresk! Buch! Cŕŕŕŕŕn! Tresk, teresk! Susééééééd! Buch! Buch! Cŕŕŕn!” “To nepomôže. Čo keby sme sa k nemu vlámali?”- navrhol chlapec bezočivým hlasom, ale stíchol rovnako rýchlo ako mu na tvár dopadla tvrdá otcovská dlaň pána s cvikrom. “Neblbnite ľudia, veď on bude v poriadku. Nepočuli ste? Pohol sa. No tak! Poďme spať.”- navrhol otec dievčatka a nadšený vlastným nápadom odpochodoval do spálne. “Niééé! Čo ak odpadol?” – zapišťalo dievčatko “Neodpadol, opilci majú šťastie.” “Hovoríš z vlastných zážitkov?” – ironicky sa spýtalo dievčatko a obdarovalo adolescenta chladným pohľadom. “Boha! Ten ko..., my všetci sa tu dusíme a on nie a nie otvoriť. Uvidíte, že sa ráno bude tváriť, že sa vlastne nič nestalo. Bodaj by zdochol ko... jeden!” – hromžila pani v kožuchu. “Poznáte tú fiflenu, čo sa s ním schádza?” – spýtala sa pani v natáčkach, ktorá už hodnú chvíľu opäť postávala medzi dverami. “Viete, tú MLADÚ z náprotivného paneláku. Ona by mohla mať kľúče. Pred hodinou som ju videla ako ide k sebe, viete, býva celkom hore, v tých novovystavaných podkrovných bytoch, no keď niekto na to má, teda, asi na to má zo svojej bohatej zárobkovej činnosti.” Na chvíľu sa veľavýznamne odmlčala. “Pozýva si k sebe totiž chlapov. Len dnes ich tam mala troch... Aj Horníková a Tošková ich videli.” “Čo, taký ožran, ten ich bude mať určite viacej, nielen tú jednu.” “Preboha, zavolajte už tých hasičov!” – zaprosil Michal. “Suséééééééd! Otvor! To sme my! Tréésk! Buch, cŕŕŕŕŕŕŕ! Cŕŕŕŕŕŕŕn!” – pokúšal sa ďalej pán s cvikrom. “Bože, čo ak odpadol, chudáčik.” - bedákalo dievčatko. “Zožer ju!” – nabádal adolescent psa, ukazujúc na dievčatko a podplácajúc ho zbytkami z večere. “To je taký je...tý človek!” – nadávala ďalej pani v kožuchu. “Zavolajte tú jeho pipku!” “Urobme niečo!” “Trééésk! Bum! Tresk! Cŕŕŕŕŕn! Cŕŕŕŕn!” * * * Michal sa znechutene obzeral po chodbe. Vidiac, že sa žiadna zábava nekoná, privolal si výťah a vyšiel na ulicu. Bodro vykročil k najbližšej búdke, vytočil číslo miestnych hasičov a po vysvetlení im nadiktoval svoju adresu. Potom sa neochotne vrátil na chodbu k svojim susedom. Vyjavene na nich hľadel. Zrazu mu spred očí zmizli ich tváre a každý kričal hlasom Nadi. “Si k ničomu!”- kričala pani v natáčkach. “Nikdy som ťa vlastne nemilovala” – pohŕdavo utrúsila pani v líščom kožuchu. “A ani si to nespozoroval, ty hlupák!” – zasmial sa pán s cvikrom. “Prečo som si ťa brala? Pre prachy, ty úbožiak!” – šepkalo dievčatko. Hlasy sa miešali, miestnosť sa točila a všetky postavy splývali len do tej jedinej. “Naďa.” – zašepkal. “Naďka...” Chcel jej toľko povedať, ale hlas mu zlyhával. Naďa sa na neho škaredo zaškerila: “Ty úbohá ľudská kreatúra, neschopný červ! Slaboch...” Jej slová pomaly zanikali do oslobodivého ticha, keď sa mu podlomili kolená a zahalila ho tma.

---