Nehluché a nenemé básne

Živelná až živočíšna je druhá autorská zbierka Jozefa Urbana Hluchonemá hudba. Vďaka reedícii vydavateľstva Slovenský spisovateľ (pripravilo už šiestu Urbanovu knihu) sa aj mladšie generácie môžu podeliť so sviežim básnickým vetrom z rokov osemdesiatych. Spomínanej živelnosti (akoby sa život dial iba na sekeru...) v 23 básňach sekunduje autorova literárna erudovanosť s jeho odkazmi na velikánov svetovej kultúry a jeho zvláštne nežno-brutálne postrehy na tému láska a vzťah medzi mužom a ženou a ešte úniková, ale nič neriešacia cesta alkoholovým oparom. Zároveň sa však čitateľ nemôže ubrániť pocitu, že autor až pričasto koketuje s témou smrti, akoby ho pominuteľnosť (to bývalo zubov...) a fakt, že sme iba „cintorínom buniek“ celkom fascinovali. Titulok zbierky (odvodený z básne Veľmi niekam) určite nebol náhodný. Pojmové protirečenie hluchonemá hudba vyjadruje náš život plný kontrastov (všetci sme príbehy o niečom inom...), rozporu dobrých úmyslov a činov, ochoty a ubližovania. „Idem nemohúcou tmou, ktorej som celé roky chcel niečo povedať“ tvrdí autor, sám seba definujúci ako „rozčarodejníka“. A nepovedal, myslí si to a bojí sa toho. Už aj preto, že „neprepiješ sa cez to, čo ešte nebolo povedané“... Predčasne zosnulý básnik toho ešte chcel určite veľa povedať. Nám a sebe. Vďaka aj za to, čo zostalo, čo máme. A keď sa cítime napríklad „baskervilsky“, siahame po jeho básňach. Vôbec nie hluchých, vôbec nie nemých!