O samote

Čoraz viac pripisujem naše blúdenia na vrub samote. Sokrates kedysi dávno hovoril, že človek je dobrý, a že keby poznal dobro, vždy by sa preň rozhodol. Exupéry Sokratovu myšlienku doplnil tvrdením, že človek je nielen dobrý, ale i slabý, a tak mu aj poznané dobro môže uniknúť - no celkom iste ho stratené dobro robí nešťastným. Zdá sa mi, že tiež mám čo povedať: Človek je dobrý i slabý... Človek sa však predovšetkým cíti sám. Pripisujem samote všetko naše konanie, či už zmysluplné, alebo i naoko nezmyselné. Sme božsky posadnutí putovaním za "TY" a je to naša samota, ktorá nás mätie. Neviem, naozaj neviem, ako to vyjadriť. Len sa pokúšam... zatiaľ teda len takto abstraktne: (Prosím, majte zľutovanie nad zložitosťou štýlu, veď som kvôli nej o riadok vyššie uverejnil dve indispozície) :-))

Samota sa vždy maskuje. Dokáže sa tváriť ako láska i ako nenávisť. Ako sloboda i ako žiarlivosť. Ako utrpenie, po ktorom túžime, i keď ho nenávidíme. Samota ako zmätok v duši človeka, ktorý práve vyslovil svoje srdce a má strach priznať si sám pred sebou, že jeho slová v skutočnosti nedokázali vyjadriť, kým je. Že ho jeho vlastné slová oklamali, spravili z neho karikatúru. Samota je ten vnútorný zmätok plynúci z uvedomenia si, že svojim konaním prekračujeme hranice logiky bez toho, aby sme dokázali sledovať zmysel mohutnejúceho toku rieky nášho života. Ako keď milujem a zrádzam zároveň, a nechápavo to všetko sledujem. Samota je bezmocnosť človeka pred praskajúcou hrádzou. Sme sami, keď s úžasom prišpendleného motýľa zisťujeme, že sme zodpovední za život, ktorému vôbec nerozumieme. Nesieme ľudskými silami neúnosné bremeno tragikomickej zodpovednosti, podobné "slobode" človeka, ktorý bol náhodou pochovaný za živa. Ži alebo ži! Umri alebo umri! Samota je, keď máme na výber, pre ktorú z rovnako nepochopiteľných a predsa zmysluplných možností sa rozhodneme. A my vtedy vieme len o jednom - že máme srdce. Dobre si, samozrejme, uvedomujem, že by bolo nedorozumením nazvať všetky blúdenia života samotou. Predsa však mi čosi našepkáva, že to jediné, o čo tu vlastne ide, je zápas medzi túžbou po "TY" a strachom otvoriť sa a stať sa tak zraniteľným. Obraz toho hrdinu (volal sa asi Tantalos, neviem isto), ktorý trpel v podsvetí hladom a smädom, no vždy, keď sa načiahol za ovocím nad svojou hlavou, alebo keď sa sklonil k vode pri svojich nohách, ovocie poskočilo vyššie a voda sa usadila nižšie. Možno to je priodvážny výraz, ale i my "besnejúci" po "TY" zamotávame sa a znova sa vymotávame z protikladov - nechápuc, čo sa to deje. Túžim svojej láske povedať to najjednoduchšie, že ju ľúbim. Zamotávam sa však čoraz viac do slov a nezmyslov, pokúšam sa z nich vymotať... až kým radšej nezložím slúchadlo. Zodpovední sme za svoj život, hoci mu nerozumieme. Už dávno som prestal počúvať tých, ktorí veria, že v živote jestvujú neprekročiteľné hranice. Sme všetci rovnakí - pripravení urobiť čokoľvek, hrdinský čin rovnako ako hlúposť, len aby sme sa postavili tvárou v tvár svojej samote. Tak aj naše paradoxy sa mi javia ako výsledok nášho zápasu so samotou. Áno, máme pocit, že sa pokúšame pochopiť sami seba. Pritom všetkom však zakrývame sami pred sebou to najdôležitejšie: Hrozíme sa samoty, do ktorej sa zároveň sami uvrhávame. Jediný náš skutočný paradox je náš strach pred sebou samými, pretože sme sami so sebou hrozne opustení. Pokúšame sa teda nájsť zmysel v protirečeniach našich životov, hrozne radi by sme rozumeli sebe samým... nič z toho ale v skutočnosti nehľadáme. Hľadáme len jedno: únik z hrôzy samoty. Hľadáme s filozofmi i básnikmi zmysel lásky i utrpenia, všetko len preto, aby sme nakoniec vždy vyslovili to jednoduché: NEOPUSŤ MA!

---