Keď sa preberieš, bude všetko iné...

Tá noc bola veľmi pokojná....Všade naokolo bolo príjemné ticho a len občas kde tu sa vynoril tichý smiech a šeptanie.Pouličné lampy len nesmelo svietili na okraji chodníka. Všetko pôsobilo tak vyrovnane, až to budilo strach a podozrenie.

Niekto však v tú noc zúfalo trpel. Nevedel sa vymaniť z pochybností...Plný zúfalstva hľadal kohokoľvek v kom prúdi život v podobe krvi...Beznádej ho prinútila, nemal inú možnosť. Ničila ho túžba žiť...Snažil sa ju potlačiť, lebo si uvedomoval, že to vlastne nie je život, ale ani smrť..Je to niečo horšie...večné zúfalstvo, prekliatie...Mučili ho pocity, ktorým sa nemohol vyhnúť. Už dávno zabudol, čo je to smútok, čo je to láska...O všetko prišiel, zostali mu len oči, ktorými kedysi hľadel na tých ktorých miloval. Stali sa mu svedomím...Odrážala sa v nich každá kvapka krvi, ktorej sa kedy dotkol, každý život, ktorý v jeho náručí navždy vyhasol...Nenávidel to, čo sa z neho stalo...nenávidel tie tváre, ktoré naňho hľadeli s jedinou otázkou... „Prečo...?“ Veď ani sám sebe nevedel odpovedať...

 Neďaleko stálo dievča a tíško si pospevovalo. Veselo si odhrnulo vlasy a vo svite mesiaca sa zabelelo jej svieže mladé hrdlo.

Zachvátila ho túžba, zakryl si tvár dlaňou a skryl sa v tieni rožného domu. Neustále si v duchu opakoval...musím...musím! Ozvena krokov stále silnela  a ten veselý tichý spev ho privádzal k šialenstvu. Bláznivo mu búšilo srdce, čelo mu zvlhlo potom. Nemal istotu...zožierali ho pochybnosti, no stále si opakoval...musím...musím! Keď sa v mihotavom svetle polovyhaslej pouličnej lampy zjasnili obrysy dievčenskej tváre, zabudol na neistotu a pochybnosti a vrhol sa na ňu v slastnej túžbe po jej krvi...Intuitívne hľadal pulzujúce životodarné miesto na jej belostnom krku. Dievča sa zo všetkých síl bránilo no po chvíli z jej červených pier vykĺzol už len ťažký vzdych. Jej telo skĺzlo na zem a pomaly sa z nej vytrácal život. Tvár jej zbledla a po krku jej stekal len tenký pramienok temnočervenej krvi...Zostal stáť, nevládal sa pohnúť...už ho neťažili žiadne výčitky a pochybnosti. Do pamäte sa mu vryl len jej nechápavý pohľad. Žiadne slzy ani žial. Necítil už nič, len pokoj. Po toľkýkrát to bola už len rutina. V nejasnom svetle sa črtala jeho bezduchá bledá tvár...Nemilovaný, zúfalý a opovrhovaný...Ako mohol sám milovať. Sklonil sa nad bezvládne telo dievčaťa a zašeptal jej do ucha...„Keď sa preberieš....bude všetko iné...“.