In memoriam našim múzam...

Objavia sa tak náhle a náhodne...akoby však úmyselne. Tichúčko, nebadane vkĺznu do našich životov...Inšpirujú nás...zmenia nám život. A potom sa tak podivne a nejasne vytratia...ako raná hmla. Zanechajú po sebe len ľahučkú vôňu a neistotu, nedôveru v ich vlastnú existenciu. Nič živé, nič hmatateľné...len spomienku pominuteľnú a nestálu...Možno ich prirovnať k hviezdam na nočnej oblohe. Svojím jasom inšpirujú...Pohľad na ne je priam večný...nemožno zabudnúť. Ako rýchlo sa však stráca ich jas v zajatí ranných lúčov slnka...Hviezdy však opäť zažiaria a po všetky noci prežité v ich blízkosti budú nám šeptať o krásach života...Múzy nás však opustia...Vytratia sa vo všetkej svojej tajomnosti naveky...nevedno kam...Každá chvíľa v ich prítomnosti trvá akoby stáročia, vytvára ilúziu večnosti...Aké klamlivé...aké bezmocné a zúfalé....veriť, že niečo tak čarokrásne a krehké tu môže byť naveky, naveky v našej blízkosti...

Zjavujú sa nám v toľkých podobách...Možno sú živé, hmatateľné a predsa také nadprirodzené a vzdušné...Možno sú to však len podivnokrásne stvorenia zmyslené v našich predstavách...V ilúzii sveta sa všetko zdá byť také skutočné.....ich skutočnosť nám však chvíľami uniká...Kam miznú naše múzy...Prečo sa nám tak náhle, bezcitne a nenávratne strácajú vo večnosti...Sú našou prítomnosťou aj minulosťou....Divoké, búrlivé, citlivé a také nepochopiteľné....

Zbohom krásne a nedosažiteľné múzy...