Strácam všetko, čo bolo pre mňa svaté...

Neviem, či je to láska...

Možno sa povedalo veľmi málo slov.

Možno, že to, čo k Tebe cítim, je len túžba,

aby plameň mojej lásky nezhasol.

Keď sa pozriem na Teba, usmeješ sa...

Som šťastná, viem, že teraz si len môj.

No obzriem sa a je tam ona,

Tvojim úsmevom obdarená...

Nie si môj a nikdy nebudeš,

v mojom srdci sa teraz začal boj...

Ja držím prsty láske k Tebe,

no víťazí len omyl môj...

Som sklamaná a smutná,

chcem ľúbiť a nemám koho...

Ty si šťastný, si šťastný, keď si s ňou.

Strácam všetko, čo bolo pre mňa sväté...

Môj plameň lásky už teraz navždy vyhasol.

Viem, že ma nikdy nebudeš chrániť.

Som len popol, ktorý zhorel láskou do tla...

Môžem odísť a vzdať sa všetkých svojich snov.

No ak odídem, väčšmi budem túžiť byť s Tebou.

Závidím jej, jej krása nie je v jej tvári,

ani v očiach, ani v úsmeve.

Je v nej...

A v jej nezištnej láske,

chce dať viac Tebe,

ako sebe dať.

A to ma dojíma,

ja sa jej nikdy nebudem podobať!

Chcem byť krajšou, aj ja sa Ti chcem páčiť!

No čím viac sa mením,

tým je to so mnou horšie...

Možno pochopím,

že trocha neskoršie príde ten,

ktorý ma bude ľúbiť.