Po prvý krát

Slová mi stoja kdesi uprostred hrdla,

a možno aj hlbšie, už ani neviem kde,

však cítim ich vzdychy, sú vôkol mňa,

chcú vyjsť na povrch, keď ty a ja sme.

Keď som s tebou i keď nie som s tebou,

ale je čosi, čo bráni mi prejsť cieľom,

snáď je to bázeň, a ja už nie som sebou,

slová sú v bielej stránke zrazu v bielom.

A tak iba koktám, lebo písmenká mi miznú,

trasiem sa v tele a srdce mi búši ako zvon,

neviem nájsť správnu vetu, slová ma hryzú,

nohy sú korene, ruky konáre a ja som strom.

Mlčím a mlčanie je niekedy ako priepasť,

alebo iba mne sa to vždy, zakaždým zdá?

Bojujem s tým, chcem sa toho striasť,

ty si vo svetle, ale nado mnou je len tma.

A zrazu stačí, keď v tom tichu zastanem,

myšlienky rozkotúľané sa vracajú ako v príboji,

a ja v tej chvíli, v tom vodopáde viem,

že tma skončí, iba ak sa do pravej lásky ponorím.