Ako basnici prichadzaju o ilizuie

Bolo leto, padali lastovičie pierka a práca sekretárky skríženej s IT devkou viac než o ničom...Vysoká, zvláštna budova pripominajúca nemocnicu so širokým výťahom stála tam akoby celkom zbytočne...akoby len preto, aby mal kam za mnou prísť...Výplata len s trojmesačným meškaním a trpezlivosti zas o niečo menej. Vedela som, že peniaze tak skoro neuvidim, tak som usúdila, že bude vhodné, keď šéf čoskoro uvidí aspoň telefónny účet...obvolavala som kade koho....až zrazu, narazila som kdesi v mojom poznámkovom zošítku na jeho čislo. Nepoznala som ho...Súhlasil....Šiel 30 kilometrov, neskoro večer, skoro ráno, presne o polnoci. Šiel za mnou, aby ma spoznal ..asi chcel. Bol sám...

Prišiel celkom obyčajný. Bál sa mi pozrieť priamo do očí. Ahoj, povedal :) Nedotkol sa ma v ten večer ani jediný raz. Vyšli z neho s ťažkosťami 2 - 3 súvislé vety a nechal ma v mojom divom monológu...tichučko počúval a rozumel.. Prechádzali sme sa nočným mestom, jedli sme hoddogy, boli sme celkom blízko seba, a predsa tak ďaleko. Celkom vystrašení a pritom odvážnejší než by sa patrilo...

Bol zvláštny. Nie veľmi pekný, ani nie veľmi zábavný....no niečo ma naňom skutočne udivilo...oči..Boli také nádherné...také hlboké...videla som cez ne na samé dno jeho vtedy ešte krásnej duše...bol taký sám, taký opustený..a v očiach neskutočná vášeň, neskutočná túžba zažiť chvenie, zažiť dotyk plný lásky, zažiť všetky tie veci z jeho snov..odišiel vtedy až ráno...Bola to zvláštna noc...náhodný pozorovateľ by mohol povedať, že nudná, celkom o ničom...ani milovníci porna by si neprišli na svoje...pre mňa, a možno aj pre neho bola tá noc jedinečná...jedinečná svojou atmosférou, jedinečná prúdením našich energií....

O pár dní neskôr železničná stanica v Trnave...tá istá stanica, v ktorej som sedávala čakajúc na otvorenie internetovej kaviarne Hesocom...tá istá stanica, v ktorej on čakával na vlaky, ktorými chodieval na čundre...boli sme tam obaja množstvo krát, no nikdy nie spolu...a teraz sme tam tak stáli, na peróne, ako dvaja židia, čakajúci na vlak bez smeru...on, ja, jeho pes, 2 spacáky a 2 karimatky...Pamätám si tú cestu vlakom...bolo to druhý krát čo sme sa videli...celkom jasne si pamätám ten nesmelý pohľad...Bál sa na mňa pozrieť, tak veľmi sa bál, a mne sa to tak veľmi páčilo...3 prenádherné dni v lese, jednoznačne najkrajšie dni, ktoré som kedy zažila....náhodné dotyky, náhodné pohľady...bola som neskutočne šťastná....neskutočne šťastná, nevediac z čoho vlastne....oblaky v tvare holubých krídel, kvapky rosy v dlani a žihlava po kolená :) zbierali sme drevo, jedli Majku a lesné maliny...teplá noc, poľné kvety a more žiarivých hviezd nad nami....podivný strach nám zohrieval skrehnuté telá ...široko ďaleko ani živej duše....Dívala som sa ako spí...oči mal zavreté, a vyzeral spokojne a šťastne. Už nebol sám. Možno to cítil.Možno cítil, že teraz už všetko bude iné. Všetko sa zmení a bude šťastný...Bude mať niekoho, kto ho bude milovať...Bol tak krásny...krásny telom,krásny dušou, krásny svojou neskazenosťou, láskou, krásny svojou existenciou. Bol to môj muž. Konečne.

Posledná noc na konci sveta , uprostred lúky, obklopení tmavým lesom...dotkla som sa ho. Akoby nechcene, nenápadne, náhodne...Len aby nevedel, že to preto že som chcela...tak som ho túžila objať, pobozkať na líce, pohladiť ho po vláskoch..no bála som sa ako zareaguje...Bol ako VEĽMI VZÁCNA odroda ruže...taká čo je ju ťažko zohnať, a ešte ťažšie udržať pri živote...

Nevídaná hrdosť smolenického zámku, vlaková stanica a dva lístky do Trnavy....vo vzduchu predtucha letnej búrky...sedel na lavičke a ja som stála nad ním...už som ďalej nevládala, už som ďalej nemohla, a ani nechcela držať svoje pocity na uzde...hladkala som ho po krku, po vlasoch, po chrbátiku. Opatrne, veľmi nežne a skúsene...Hladkala som ho, a cítila som, ako mi padá pod rukami kamsi veľmi hlboko...ďaleko od reálneho sveta, ďaleko od smolenickej stanice, ďaleko od
drevenej lavičky...von zo svojho tela..cítila som, ako si vychutnáva tento neznámy pocit...nepoznaná vlna vzrušenia prebiehala každým kúskom jeho tela....bolo to prvý krát...a nebolo to naposledy...

Odvtedy sme boli už stále spolu....naivne šťastní, zaľúbení, spojení neviditeľnou, no pevnou niťou...trávili sme spolu každú chvíľku. Noci v spacákoch v internetovej kaviarni...ranné návraty k babičke, a večerné návraty do Trnavy...cesta vždy bola nekonečná...metre ubiehali tak pomaly...v žalúdku zvláštne štigolenie...tešila som sa. Na neho...na jeho slová, myšlienky, na jeho ústa, oči, na jeho zvláštnu a výnimočnú dušu... a o pár dní neskôr sme sa presťahovali do bratislavy...on si našiel prácu, a žili sme v byte, ktorý mu poskytla firma...bol to jednoizbový bytík, veľmi pekný a útulný...pamätám sa na tie večery plné lásky....nohavica a jeho devenka šťestí....modrá kuchyňka a nebíčková priestranná posteľ...pamätám sa na kroky ozývajúce sa chodbou, keď sa vracal z práce...videla som ho cez okno skôr ako vošiel dovnútra...poskakovala som v kuchyni, a veľmi som sa vždy tešila..ako príde, ako ho objímem, ako sa budeme nežne milovať, smiať sa a jesť pizzu. Provinciale s dvojitým syrom a bez feferóniek prosím.. pamatám sa na zaspávanie dvoch ludí v jednom tele...čím dlhšie sme boli spolu, tým viac som si uvedomovala ako veľmi ho milujem...bola som vďačná Bohu, v ktorého neverím, zato, že som ho stretla...bola som vďačná za zhluk šestiek, trojek a osmičiek...bola som vďačna za telefón, za internet, aj za autobus, ktorým za mnou prvý krát prišiel..

Tam sme sa aj prvý krát milovali...tak veľmi som sa bála, bože, tak veľmi, snáď aj viac ako on....vedela som že to môžem celé pokaziť..vedela som, že na prvé milovanie sa nezabúda...tiež som nezabudla, hoci to bolo s niekým iným..bola som nervózna a vystrašená...pamätám si to celkom presne...bol tak veľmi vzrušený, a tak veľmi ma chcel...s ním som zažila najkrajší sex v živote...hoci bol neskúsený, hoci nikdy predomnou nemal žiadnu ženu,jeho dotyky a pohyby boli presné. Vedel, kde a ako sa ma má dotknúť, aby som zomrela :) Najlepší manžel, najlepší milenec, najlepšia kamarátka..Dokonalý muž

Boli sme spolu 3 roky...3 celé roky, 3 roky nehy, krásneho milovania, 3 roky silnej a vzrušujúcej lásky...až raz, v jeden deň.. Odišiel. Už nezarábal 9 000 hrubého. Už nemusel chodievať trolejbusmi, autobusmi a električkami.....už mal vlastné auto a mesačne o 40 000 viac..stal sa \"NIEKÝM\"...stal sa NIEKÝM celkom iným...z citlivého, bojazlivého, ustráchaného a krásneho
chlapca sa stal povýšenecký, namyslený, sebecký , chcený a celkom materiálny človek...taký, akých sú plné ulice...a ja ? ja som si to nevšimla....o to to bol väčší šok, keď mi to dal jasne najavo...tak jasne, aby som to pochopila..kruto, bezcitne, vecne...akoby mu zobrala srdce, akoby mu zobrala všetko to krásne, čo naňom malo nejakú hodnotu...akoby ho celkom vykradla,a akoby mu to vôbec nevadilo...povedal, obávam sa, ze ľúbim niekoho iného...ľubim niekoho iného, pretože hrávaš
counterstrike...chcel ju priviezť do nášho bytu..do bytu, kde všetko bolo naplnené mnou...do bytu, kde sme toľko toho spolu prežili...do posteľe v ktorej sme sa milovali, do vane, v ktorej sme sa spolu kúpavali...Berieme to čisto materiálne, povedal, chcel aby som odišla...z bytu, aj z jeho života...plakala som, vyvádzala ako malé dieťa, keď mu zoberú obľúbenú hračku...ponižovala som sa predním stále viac, bola som hysterická, zúfalá, celkom vyšinutá, šokovaná a vystrašená...lenže
jemu to už bolo celkom jedno...nevadili mu moje slzy, nevadila mu moja bolesť..zabudol nato, odkiaľ prišiel...zabudol nato, kým bol. Zabudol na všetko. Zabudol,aké je to byť sám..niet sa čomu diviť, pretieklo veľa vody v Dunaji odvtedy, čo mu samota zvierala plecia...pochoval ma zaživa..zato, že som ho zachránila...zato, že som mu dala najcennejší dar, aký si možno priať...zobral mi slnko,zobral mi lásku, zobral mi domov, zobral mi rodinu, aj chuť žiť....zobral mi všetko čo zobrať
mohol...viac nemohol, veď viac sa nedá !

Vždy som hovorievala ze jedine smrť nás môže rozdeliť...A rozdelila nás prvá kurva, ktorá o neho prejavila záujem. Celkom prvá. Celkom kurva..Bolí to. Tá irónia...Noc čo noc sa mi šklebí do tváre... Teraz mu nestojím ani zato, aby ma ráno pozdravil na icq...nestojím mu už za jedinú myšlienku, za jedinú smsku...akoby som ja bola tá, čo ho podviedla..akoby som mu ja ublížila a nie naopak...je schopný ublížiť...a je schopný ublížiť VEĽMI..hocikedy, hociako,a hocikomu...KEĎ SA ROZHODNE...vtedy nehladí nanič..On je pre seba najdôležitejší..nikto iný a nič iné...raz z neho bude veľmi úspešný muž, veľké zviera v saku a s kravatou, pod sebou kopu podriadených, v garáži najnovší mercedes, bude mať 3 poschodový dom na Kolibe a celkom chorú dušu...bude si mylne myslieť, ako ďaleko to dotiahol, bude si mylne myslieť ze má všetko, no v skutočnosti nebude mať celkom nič...bude celkom prázdny a celkom vykradnutý, a jeho život bude celkom o ničom....jeho žena, milujúca skôr jeho peniaze ako jeho sa mu bude smiať do očí, a on to nebude schopný vidieť, jeho
priatelia milujúci jeho postavenie, jeho vedomosti a jeho tieň ho budú celkom vedome využívať....a on ? bude celkom sám....

Nie, ďakujem... nechcem byť ako on. Nechcem mať kopu peňazí, nechcem byť niekto.....chcem byť obyčajné dievča, celkom obyčajné so svojimi snami a túžbami, chcem mať každý deň vo váze kyticu poľných kvetov, chcem sa v búrke prechádzať po žitnom poli celkom nahá, chcem cválať na koni a hnať pred sebou stádo divých sŕn, chcem sa znova tešiť z rozkvitnutého orgovánu, chcem spávať pod hviezdami ako voľakedy, chcem milovať a byť milovaná, chcem sa znova smiať a každý deň mať silný orgazmus..a potom raz zomrieť presne podľa svojich predstáv...keď vonku bude svitať, vtáci budú spievať, a kvapky rosy sa budú lesknúť v tráve ako cenné perly...kostolné zvony budú divo zvoniť, popod okná sa bude plaziť vôňa nedelného obeda, a ja pomaličky zaspím, sladko unavená, verná sebe, verná jemu, celkom na veky vekov,....a už nikdy viac mi nikto neublíži tak veľmi ako
on....už mi nebudú viac slzy pokrývať schudnuté líca, a aj bolesť sa vytratí zadnými dverami...No teraz chcem byť silná...Musím...Bože, ak sa dívaš, nech som silná ! Nech dokážem uniesť všetko to, čo ma ťaží....nech mám dostatok síl...prosím, daj mi silu, veď nechcem veľa...už do dlho nepotrvá...ešte zopár dní, a jasne budem počuť klopanie na nebeskú bránu...bude nežné, jemné, no zreteľné, a jeho hlas sa bude ešte dlho rozplývať v ozvenách...