Brieždenie

Až pominie chvíľa trpkosti, smútku, nemoty a čiernej pálčivej tmy,

až zaskvie sa ráno v celej svätosti a nebude ako po iné dni,

snáď potom rozídu sa mraky z čela, z rozpálených pŕs,

roztvoria sa rieky pokoja, lásky, zmĺknu studne sĺz.

Až keď rozbresk rána mi ukáže nový deň

a v zobudení nájdem svoj vytúžený sen,

až slnko dotkne sa mojich horúcich žíl,

vtedy s vďakou vstanem, aby som život pil.   

V radosti opojnej, ktorá klokoce mi v srdci v trysku nádeje,

dúfať budem, že v hľadaní nájdem toho, čo šťastie mi zaseje.

Tak čas sveta, smrteľný jeho beh, zlo, prekliatosť jeho ciest,

prekryje teplo života, krása nežných slov v obzore plnom hviezd.

V tichosti svetla bude ma kolísať žiarivý sen,

túlať sa budem krajom svätcov v láskavom objatí len,

hľadaním človeka, priezračnej duše, v dotyku jeho slova,

z pŕs vytryskne mi umierajúca pieseň, aby žila znova.