Keď slová ubližujú

Spod slov nebadane zaznieva slabučký chlad,

precítiť ho môže iba znalec slovných zafarbení,

teplo sa pomaly stráca a mení na chladný ľad,

a z obrazu, čo žiaril, zostal iba odraz v tieni.

A i ten sa pomaly stráca v nepoznanú čudnú diaľ,

vidím tam prach, búrku a oblohu zmenenú v sivé mrákavy,

a v duši sa mi prebúdza trpkosť a doznieva žiaľ,

aby sa ako smútok vo mne zmenil v divoké plaché šakaly.

Odkiaľ pramení všetok ten mráz zamrznutý v slovách?

Prečo nemôžu ľudské slzy v neláske zvíťaziť?

Prečo sa skutky ukrývajú v líščích norách?

- miesto aby pohladili, pália a ničia všetok cit.

Neviem, kde je veslo a kde sa končí rieka,

neviem, či viem trafiť do zasľúbenej zeme,

neviem, ktorým smerom môj život preteká,

ani neviem, či poznám svetlo žitia siene.

Už ani neviem, čo naozaj viem, čo naozaj chcem,

žijem život, ktorý niekedy ani nepoznám,

a ak ho poznám tak iba v prítmi, možno v sne,

vidím žiariť svetlo smerujúce k hlbinám.

Zastavme na chvíľu tok sveta, túto chvíľu času,

zasejme úsmev a šťastie do tvárí ako číre kvapky rosy,

zastavme trápenie, zmeňme ho po kúsku v krásu,

aby už nebolela, netrýznila a nemusela volať PROSÍM ...