Boh

Čo alebo kto je vlastne Boh ? Tento pojem pomaly stráca na svojom pôvodnom význame. V našej dobe máme veľa bohov, a každý si ich vykladá po svojom. Pre niekoho je bohom príroda, pre iného peniaze, ďalší dáva prednosť zlatu či počítačom. V našej dobe sa málokto obracia k tomu prapôvodnému Bohu, k Stvoriteľovi. Každý z nás v sebe nosí podstatu tohoto základu, tejto nepomenovatelnej sily či bytosti. Je to zdroj našeho vesmíru, života a všetkej hmoty v ňom. Čo nám však o ňom niečo môže povedať ? Asi nik. Na jednoduchú otázku ako sa s ním spojiť Vám dá každý inú odpoveď. Kňaz, katolícky alebo protestantský,  Vám odpovie nasledovne: " Modlite sa. Pravidelne príďte na spoveď a dodržiavajte Desatoro božích prikázaní." Ani sám však nevie akú pravdu Vám povedal. No stačí to však ? Áno. Stačia dve s týchto vecí, modlitba, vrúcna ozajstná z vnútra srdca a dodržiavanie božích zákonov. Nie je ich desať, je ich menej. Prvým a najdôležitejším je Láska, ku všetkým a všetkému. Potom zákon slobodnej vôle, nezasahujte do činov iných a do ich majetku. Tretím je zákon odplaty a odmeny, na východe známy ako karmický, tu sa zapisujú činy a tie sa potom odmeňujú alebo trestajú. Stačí konať tak, aby sme inému nečinili to čo nechceme aby činili nám. Väčšina kňazov už koná svoju úlohu len ako povolanie zabúda na to, že má tu na Zemi svoje poslanie, viesť ľudí k Bohu nie do chrámov. No aj medzi kňazmi sa nájdu výnimky a tak ešte niektorý z nich veria v zázrak a pokúšajú sa nájsť Boha. Hľadajú všade ako aj my, v sebe, vo vesmíre, v prírode. A hľadajú na správnych miestach, akurát, že málokto z nás okrem hľadanie pozerá a počúva. Sme tak sústredený na hľadanie a popritom nevnímame okolie a Boha ktorý nám máva  a ukazuje cestu k sebe. Pokiaľ by sme chceli hľadať tak aby sme našli, stačí nám prejsť knihy o Bohu a vesmíre. Tie má každé náboženstvo. V Islame to je Korán, v Kresťanstve sa nachádza v Biblii, vo východných náboženstvách v knihách Véd, v spisoch Lao c´, v Konfúciových spisoch a v povestiach a príbehoch o Budhovi. Mnohí sa pýtajú: A kde ? Nič tam nevidím, len príbehy, ktoré sa možno stali. Týmto ľuďom odpoviem len jedno: " Hľadajte."    No vrátim sa k pôvodne položenej otázke kto je Boh. Boh je stelesnením všetkých realít, posledným, najvyšším bodom bez zloby a dobra nekonečne dokonalým, nekonečným, neupätým. Náboženstvu však záleží na ľudských vlastnostiach, negovať ľudské vlastnosti znamená negovať náboženstvo a to práve podstata Boha robí. Predstavou ničotnosti človeka je hnev Boží, ako je odmena pre človeka Láska. Bohužiaľ však tento hnev sa neberie vážne. Vystihuje to citát z diela Martina Luthera Zobrané spisy a diela, diel 8 strana 208, vydané v Leipzigu 1729:" Boh sa nehnevá naozaj. On to nemyslí vážne, keď sa domnievame, že sa hnevá a tresce." Náboženstvo sa snaží vykresliť Boha ako inú bytosť, ale vo vnútri v jeho podstate sa snaží zakoreniť ľudské vlastnosti. Zabúdajú na základ, a to na mravnú čistotu Boha i keď si ho poľudšťujú. Snažia sa nechať si hlavne pre seba možnosti a veci ktoré by mali patriť len Bohu. Filozoficky chápaný Boh je dokonale mravná bytosť, ktorá je však personifikovaná idea, dokonalý zákon. Na rozdiel od skutočného Boha, ktorý je bytosťou postrádajúcou city, rozlíšenie dobra a zla či poňatie morálky v ľudskom poňatí príkazov a zákazov a jeho rozhodovanie je na základe činov a myslenia človeka. V náboženskom ponímaní, kde obetujeme boha náboženstvu dostaneme boha, ktorého prediktátom nie je Láska ale náboženský fanatizmus. To znamená, že hoci Boh miluje človeka, ten mu pôsobí utrpenie svojimi činnmi a myšlienkami. Boh sa nevymyká ľudským vzťahom, to čo je ľudské, nie je mu vzdialené. Náboženstvo naproti tomu tvrdí: " trpieť zlo je lepšie ako konať dobro. " ( M. Luther ) Náboženstvo spája v sebe kliatbu a požehnanie, kto verí je požehnaný a kto nie je prekliaty a zatratený. Preto je lepšie obetovať Bohu Lásku, svoj vnútorný poklad, ktorý nosí každý z nás. "Kto dáva nech dvakrát dáva." znie staré porekadlo, dajte svoju lásku Bohu a on Vám ju vráti ešte väčšiu, nemusíte sa báť, vo vesmíre sa nič nestráca, mení sa a transformuje. Môžete však Bohu obetovať aj svoj žiaľ či hnev, on ich prijme a bude to lepšie i pre Vás ako sa na niekoho hnevať či kvôli niekomu sa trápiť. Na tieto veci Vám slúži modlitba. A čo to prosím Vás je ? pýtajú sa mnohí ľudia. Áno čo to je modlitba to je dôležitá otázka, je inkarnáciou Boha  každá vrúcna modlitba. Modlitba vrúcna, od srdca, veriaceho človeka pôsobí u Boha okamžité vypočutie a v konečnom dôsledku môže ovplyvniť udalosti v budúcnosti človeka, i keď nebude možno okamžite vyplnená ale ponechá človeka v neistote. Človek ktorý verí, vkladá svoje srdce do Boha, a tým sa pre neho stáva Boh srdcom prístupným všetkým ľuďom. Srdce sa však môže obracať opäť len k srdcu. V modlitbe sa človek izoluje od pôsobenia okolitého sveta a tým aj od myšlienok závislosti na niekom alebo niečom. Svoje želania a žiadosti formuluje priamo bytosti, ktorá je svojím chápaním mimo naše vnemy. Modlitba mení chod vecí, žiada a svojim spôsobom núti Boha riadiť chod vecí. Zároveň však spôsobuje vnútorný prerod človeka, čo je dôležitejšie ako splnenie jeho prosby. Modlitba sa však delí na dva druhy, vonkajšiu a vnútornú. Vnútorná značí pocity a myšlienky venované Bohu a sebe, vystihuje vnútornú podstatu človeka a jeho cítenie. Na druhej strane vonkajšia, hlasná modlitba bežná v kostoloch a chrámoch, je len rečou, prejavenou, nevystihuje vnútro človeka nemá účinok, pokiaľ nie je zároveň vnútornou modlitbou, pri ktorej človek zabúda, že existujú hranice, medzi ľuďmi, štátmi i časom. Vnútorná modlitba spolu s vierou dokážu vykonať zázrak. Zázrakom sa myslí zdanlivo nelogický jav alebo zmena. Podľa Ludwiga  Feuerbacha sa diali predtým zázraky pravidelne: " Pokiaľ existovalo pravé kresťanstvo, nepokrytecké, nesfalšované, pokiaľ bolo živou, praktickou skutočnosťou, potiaľ sa diali skutočné zázraky. Pretože viera v minulé, dávno mŕtve zázraky je mŕtvou vierou, hraničiaca už len krôčikom s nevierou." A človek potrebuje veriť. Boh aby podporil ľudskú vieru v neho poslal na Zem bytosť, ktorá sa zrodila pod menom Ježiš.Áno bola to bytosť, ktorá sa zrodila prvý raz a naposledy. Kristus je prvým stvorením, je postavený pred anjelov, ale je stvorením. Jedine kresťanstvo ho spojilo s Bohom a tak vytvorilo najväčšiu mýtickú postavu. Bol postavený cirkvou mimo stvorenia ktoré sa objavili v tomto vesmíre. Mal proste, a má monopol na bytosť, ktorej vývoj nemôže dosiahnuť žiadny človek a dokonca ani anjel, stotožnili ho so samotným Bohom. V každom človeku je popri tom časť Boha, ktorá skúma prežíva svoje problémy, každý z nás je božím synom v doslovnom význame je súčasťou a to neoddeliteľnou, stvoreného sveta. Po určitom čase sa duša stáva dokonalým pomocníkom Boha, ako aj anjeli, tí majú svoje výsadné práva, ale nikdy nesmú prejsť vtelením. Kristus však zastáva osobitné miesto, jeho vedomosti a schopnosti sú výnimočné pre bežných ľudí. Mal byť pre nás ukazovateľom, ako máme žiť a správať sa. Namiesto vďaky sa mu dostalo smrti a na dôvažok sa tým aj ľudia chvália a oslavujú skutok, ktorý vykonali opäť len  ľudia, nevedomí a neschopní si uvedomiť akej cti sa im dostalo. Takže človek medzi seba a Boha stavia čoraz viac prekážok a imaginárnych bohov. Je pravda, že v okolí nás existujú rôzne bytosti, spirituálneho charakteru, ktoré ľudia z nevedomosti nazývali a vyvolávali ako bohov, sú to takzvaný elementálny bohovia. Sú to duchovia na určitom stupni vývoja, dali by sa porovnať s anjelmi, ktorí majú poslanie starať sa len o určité oblasti či živly v okolí Zeme a na nej. Je ich mnoho ale sú len stvoreniami Stvoriteľa, Boha, ktorý je nám všetkým otcom a ktorého všetci hľadáme. I keď každý svojim spôsobom.