Tehotný muž

      Pracovať ako správca siete v súkromnom laboratóriu, na súkromnej poliklinike začala Kamila pred dvoma rokmi. Potrebovala peniaze, a tá práca ju bavila. V meste bola jediná žena medzi štyrmi mužmi, ktorí sa takýmto voľačím zaoberali. S potešením sledovala  monotónne hučanie servera. Dokonale naprogramovanú databázau, ktorá neschovávala pacientov, napojené prístroje odosielali namerané výsledky do určených kolóniek , každý  zo šiestich počítačov sa rozbehol pri prvom zapnutí (čo bolo podľa roku ich výroby skutočné potešenie).

      Začiatky boli ťažké. Uvedomovala si, že laborantky o počítači aspoň počuli, ale nemohla od nich chcieť, aby ho hneď  vedeli aj vypnúť. Naučila ich to. Napísala im presný postup kedy na čo kliknúť myškou, aby sa stalo to, čo chceli. Postavila ich pred stolík , chytila klávesnicu, otočila ju hore nohami a povytriasala z nej zvyšky raňajok. Potom ich nechala prejsť prstom po monitore. Usadený prach ostal na prstíkoch vydezinfikovaných laborantiek.

      Keď ju niekoľkokrát ráno o šiestej zobudili, že „zase nám to nejde“, už nevedela, čo nové do zoznamu povinných úkonov pri začatí práce zapísať.  Keď dobehla, našla  zabudnutú disketu v jednotke, inokedy neaktivovaný komunikátor, nezapnutú tlačiareň, prestavený dátum na rok 2014...

Kamila sa nezlostila. Nevedela sa zlostiť, ani hnevať, ani nadávať. Pomáhala. Učila. Presvedčovala.

      Zadávať pacientov mala za úlohu „najšikovnejšia“ Gabika. Šlo jej to pomaly. Kamila videla ako píše rodné čísla a čísla poisťovní tak, že stlačila Shift a pravým ukazovákom ťuk, ťuk, ťukala číselká.

„Gabika, veď vpravo máte číselnú klávesnicu. Použite ju. Je to rýchlejšie“.

„To nemôžem!“ povedala prísne.

„Nemôžete?“

„Nie, to by som musela zapnúť toto tu num lock“ (čítaj ako vidíš) „a vtedy sa tuto“, (ukázala na inkriminované miesto na klávesnici), „ rozsvieti svetielko. A šéfka povedala, že máme šetriť prúdom.“

Kamile bolo do plaču, ale súčasne ťažko premáhala smiech. Toto snáď nie je možné! Bolo to možné. Šéfka labáku bola malá, štíhla, blonďavá a kučeravá. Kamile pripomínala odkvitnutú púpavu. Len fúknuť.  Vždy sa tvárila prísne a vždy bola na strane svojich podriadených. Kamila bola tá, ktorá niečo zbabrala, zle naprogramovala, nedostatočne poučila.

      Asi týždeň po poslednom „zase to nejde“ jej volali: „Máme tehotného chlapa, okamžite príďte!“  Prišla. Výsledky nasvedčovali tomu, že dotyčný pán bol tehotný. Šéfka nafúkla svoje líčka a kričala: „Zase ste v databáze zle nastavili hraničné hodnoty hormónov... ako môže byť jeden chlap tehotný... tieto výsledky nemôžem vydať ... znižujete kredit môjho laboratória!“ Kamilu pichlo v pravom pleci. To vždy, keď zažívala nejakú psychickú traumu.  Aj vtedy, keď mali deti v škole za úlohu nakresliť výkres s tému Moja babka, môj dedko. A jej syn nakreslil lúku plnú ďatelinových štvorlístkov. Na pravej strane výkresu bol dedko s kosou. Pri nohe mu sedel biely pes. Uprostred ďateliniska bola hnedá rakva s kyticou červených ruží navrchu a nápisom BABKA. Vysvetlil to logicky: dedko šiel s Bobym kosiť ďatelinu pre zajačiky a babka je predsa vždy s ním.

      Kamila nedala dopustiť na svoju prácu. Robila ju dobre. Hraničné medze hormonálnych vyšetrení jej predsa nadiktovali ony. Nevymyslela si ich. Skontrolovala databázu. Medze boli zadané správne.

„Odkiaľ prišli odbery?“ opýtala sa.

„Z gynekológie, je to známy sestričky, robila mu preventívku.“

Hehe, veď odkiaľ, ak nie z gynekológie, pomyslela si. Dala zopakovať vyšetrenie ešte raz. Potom ešte raz a zase. Fakt mali tehotného muža! Skúmavka s jeho krvou už bola prázdna, nemohla robiť ďalšie pokusy.

      Šéfka sa vybrala na gynekológiu, aby vysvetlila meškanie výsledkov. Kamila nevedela, čo vlastne povie. Bola si istá, že to zhodí na ňu.

Opýtala sa: „Môžem ísť s vami?“

Šéfka sa postavila na špičky a zrúkla: „ Myslíte, že potrebujem doprovod?“

Myslím, povedala len tak pre seba a nedala sa odbiť.

      Na honosných koženkových dverách gynekológie nebolo miestečko, kde by sa dalo počuteľne zaklopať.  Šéfka zaklopala na zárubňu. Otvorila usmiata, plnoštíhla, tmavovlasá sestrička, aké ukazujú v detských filmoch ako vzor sestričky, ktorej sa netreba báť.  Dobrý deň, dobrý deň, vitajte, podanie rúk, menšie rozpaky.... pán doktor vyšetruje... môžem pomôcť ja? Odkvitnutá púpava sa rozhodla počkať na pána doktora. Kamila si všimla, že sestrička práve chystá ďalšie odbery na odoslanie do laboratórií.  Skúmavky s krvou – bolo ich presne sedem – mala postavené v hnedom držiaku v jednom rade.  V ďalšom držiaku mala špičky, do ktorých nakvapkávala krv . Pre naše laboratórium, pre iné laboratórium. Vzala pipetu, natiahla do nej krv z prvej skúmavky, kvapla do prvej špičky. Ponorila pipetu do druhej skúmavky, natiahla krv, kvapla do druhej špičky. Pokračovala tak až po poslednú skúmavku. S úsmevom štebotala čosi o nevďačných pacientkách, o zlom systéme v zdravotníctve, o malých mačiatkach, ktoré mala doma. Kamila sa opýtala: „To ste teraz robili čo?“

„Nachystala som vzorky na vyšetrenia“ a s jamkami v líci dodala: „ vidno, že nie ste zdravotníčka.“

Teraz mala Kamila chuť povedať niečo veľmi škaredé. Bosorka, pomyslela si.  Nahlas pokračovala: „Zlatko moje študované, ak bola v prvej skúmavke krv onkologicky chorého pacienta, tak všetkých šesť ďalších sa zblázni od strachu z rakoviny! Ako to, že používate jedinú pipetu na všetky vzorky????? Kde vás učili takto pracovať?“

Odpoveď ju dorazila: „Šetríme, ale veď ide iba o kvapku a tú celú vytlačím do špičky...“ Kamila ju nenechala dohovoriť. Šéfke povedala niečo v tom zmysle, že nobelovka za tehotného chlapa nebude a pri odchode sa pokúsila zatvoriť honosné koženkové dvere čo najhlasnejšie.