V nespavom zaspávaní a mimo

Na trepotaní vtáčich krídel

mi zrak vyletel

až k plátnu oblohy,

ktorú práve začínala

potierať noc

zázračným hzviezdnym atramentom.

Ľúto mi bolo slnka,

bránilo sa statočne,

tak statočne

ako ja bojujem

s ľudskou blízkosťou.

Večný boj

posvätnej nevyhnutnosti.

No zapadlo a zvalila sa tma.

Bolo neskoro.

Vduchu som sa snažila

rozpamenúť sa na

akúkoľvek rozprávku z detstva,

moja hlava však vypľúvala

iba dospelácke Horory Zo Života,

kde princovia sú gay

a princezné mániodepresívne

cigaretové trosky.

Uspávanka pre problematické typy.

Myšlienky rozvírili prach

-verného priateľa zabúdania-

a zobúdzajú to staré

vŕzgajúce koliesko

ľútosti.

Preboha, teraz?!

Keď treba ísť spať?!

Je neskoro.

Už ani mama

si nepamätá

moju nevinnosť.

Všetky sny sú rozprávkami

z iného sveta.

A všetky myšlienky

sú sny.

A všetky slová

ostávajú spať v hlave.

A hlava je popolník

preplnený zapáchjúcimi

túžbami, po ktorých

neostal ani len dym.

Rakovina môjho mozgu.

Nechcela som ti vravieť,

že ťa mám rada.

Chcela som to

počuť od teba.

A to je celý problém

tejto briliantovej noci.

Cez diery  v mŕtvych vtáčich krídlach

sa na mňa vyzvracala

nespavosť.