Neprirodzená prirodzenosť večná

Muoj žiaľ je spev zmoknutého páva,

ktorý škriabe na sklo,

slzou polieva trávu v nebi.

Sú to tiene modliacich sa,

ich viera v čistotu duše,

to blato na topánkach muojho svedomia!

Je to spomienka na budúce šťastie,

mŕtva tvár, ktorá skrýva tvoje obrysi,

tvoj pohľad slepca,

slová, čo neopustili tvoje pery,

zasekli sa len v mojej predstave.

Vieš, nielen v nemocniciach sa zhromažďuje bolesť.

Stačí milimeter nato, aby sme sa nedotkli.