pravdivá lož?

Je ťažké začínať písať príbeh. Príbeh, ktorý nemá hlavu ani pätu, ktorý začína ale nikdy nekončí, ani nikdy neskončí. Dalo by sa povedať, že človek nedokáže v príbehu vykresliť klamstvo také, aké naozaj je. Klamstvo s každým odtieňom, klamstvo tak dobre podané, že človek, ktorého sa týka má sám pocit, že je to pravda. Však pravda je relatívna. Pravda je to najkrajšie ohýbateľné klamstvo na svete. A správny                    dokáže pravdu ohýbať tak, že ani sám nespozná lož od pravdy. Z toho sa dá vyvodiť, že lož je vlastne pravda a pravda rovná sa lož. Však odbehol som snáď od príbehu, ktorý som vám chcel vypovedať. Skôr, než sa pokúsim aspoň ako – tak vypovedať pravdu o klamstve (krásny to paradox, že?!), poprosím váženého čitateľa, aby odpustil malé nezrovnalosti v deji a veľké skratky, ktoré musím urobiť. Môj um nie je taký dokonalý, aby dokázal za chytiť každý detail príbehu a tak sa môže stať, že vynechám to najdôležitejšie. Totiž detail a jemný náznak rozvíjajú dokonalé klamstvo k dokonalosti. Konečne k príbehu. Bol to chladný január v ktorom mesto pokryl hustý sneh. Preskočím snáď taký veľký časový úsek, aby som ťa milý čitateľ dostal k príbehu, ktorý chcem písať a vynechám niekoľko dôležitých detailov, alebo to neurobím. Toto rozhodnutie nechám na svojej zelenookej múze, ktorá ma núti písať.

Pravdaže ho nútim písať, bola by škoda prísť o takýto príbeh a nechať si genialitu autorovej fantázie pre seba. Ako si sa dočítal pred chvíľou, príbeh je o množstve malých právd, spájajúcich sa do jednej veľkej lži. Dobre teda, preskočme niektoré drobné detaily.

            Bola už tma a ja som sledovala vločky snehu cez okno kaviarne. Obaja sme mali vážne tváre a utrápené oči. Pravdou je, že rozhovor nebol práve najveselší. Téma bola čoraz vážnejšia. Borisovi pípla esemeska, prečítal si ju a s vážnou, až ľadovou tvárou vyšiel von telefonovať. Netváril sa bohvieako nadšene. Zapálila som si teda a čakala. Hlavou sa mi premietalo milión možností a hrôzostrašných scenárov. Vrátil sa so slovami: „o tomto sa s tebou nebudem baviť.“ A zložil. Nevedela som, čo si mám myslieť, no nechcela som sa pýtať. Pravdu povediac som si to zakázala. Práve o tom, čo si hovoriť máme a čo nie sme sa totiž bavili pred telefonátom. Neodpustila som si ale spýtavý pohľad. No čo? Veď to nebola priama otázka... „Určite chceš vedieť, komu som volal, však?“ spátal sa. „Ale nie“, pokrútila som hlavou. Aj tak som vedela, že mi aspoň čosi povie.

            Tu ale pero prenechávam Borisovi, bol to predsa jeho nápad a je to aj jeho trest. Zatiaľ dovidenia, milý čitateľ.

            Je pre mňa ťažké rozpomenúť si teraz na všetko. Pamätám sa, prišla mi sms od bratranca. Mal nás počkať v inom bare a držať miesa. Keď mi v hlave vysvitol tento plán. Zatváril som sa, že si musím zavolať. Trošku nasupene som odtiahol stoličku a vyšiel do zimy telefonovať. Neviem prečo som to urobil. To ti milý čitateľ vysvetlí skôr či neskôr druhá pisateľka tohto príbehu. Snáď poviem len toľko – som adrenalínový typ a oživenie vo svojom živote si u mňa nájde podobu napríklad klamstva. Vyšiel som teda von a telefonoval. Cez okno kaviarne som videl ako sa pozerá. Nervózne vyťahovala cigaretu zo škatuľky a s neprítomným pohľadom ju zapálila. Začal som prudko gestikulovať a v tvári som očervenel od hnevu. Keď som považoval imaginárny rozhovor za skončený, vrátil som sa, ako už bolo povedané, so slovami „do toho ťa nič“. Pozrela na mňa spýtavo ako nikdy predtým. Cítil som z nej napätie. Sedela tam, hrýzla si nechty, čo som vždy neznášal. Chcela to vedieť a ja som to vedel. Nechal som ju ešte chvíľu bez vysvetlenia a pomaly som si zapálil cigaretu. Ukradomky som sa ešte raz pozrel na jej tvár. Jej zelené oči sa na mňa vyčítavo pozerali. „chceš to vedieť?“ neodpovedala, ale v očiach jej to bolo vidieť. „Ide o niečo, čo sa stratilo“, povedal som opatrne. To v nej vzbudilo ešte väčší záujem. „Je zlá doba a každý si pomáha ako vie.“ Odpovedal som na jej pohľad. „niekto výhodným sobášom ako Rasťo z našej ulice, či odchodom do zahraničia, ako to urobil môj najlepší priateľ a niekto presunom vecí.“ Stále mlčala. „Presunom nelegálnych vecí“. Udivene na mňa pozrela, sotva povedala „aha“. „tak čo“. Stratili sa 2g, povedal som jednoducho. Správňak ich mal doviezť a stratili sa mu. Nikto o ňom nevie. Nedvíha fón. Ani nič, to je mu podobné. Jej zornice sa rozšírili tak, až som si myslel, že sa v jej zelených očiach utopím. Z ničoho nič píp. Prišla sms. Bratranec sa vyzvedal, kedy už konečne prídeme. Tváril som sa akoby nič a zapol som budík na 11:00. napíšem ešte Správňakovi a potom ti to dorozprávam. Chvíľu som sa hral s mobilom. Tak fajn, kde som skončil? Jaj, pri Správňakovi. „No teraz je nedostihnuteľný“, povedal som. „ale to sa ma už netýka, ja som z toho vonku, ja som urobil toto ako svoju posledný vec, viac ma to nezaujíma.“ Na chvíľu som sa odmlčal aby som premyslel ďalší postup. Nezmohla sa na slovo, len sa ma spýtala: „Odkiaľ to je?“ „Z Kolumbie“, odpovedal som akoby nič. Je zlá doba no. Zazvonil budík, zdvihol som mobil a imaginárny rozhovor sa začal. Na jednom konci ja, na druhom Správňak. “Kde si?....chýba, vieš o tom.....ako je to možné?........prečo.....?“  ...... „najskôr zavolaj....to mi nerob, lebo zinfarktujem.....to som rád....najskôr ale zavolaj“ prízvukoval som.pozerala na mňa bez slov. vedel som, že v hlave sa jej miesia najhoršie predstavy. Najhoršie klamstvo je nevypovedaná, naznačená a domýšľaná lož. „to som rád, už sa našiel. Je na ceste tam, kam mal ísť už dávno.. ten blbec si myslel, že keď toho bude mať pri sebe menej ak ho chytia policajti, dostane menší trest. Idiot, ale už to ide doručiť.“ Zrazu akoby som si spomenul. „radšej im napíšem, lebo on im určite nezavolá ako som mu prízvukoval.“ Stále iba mlčala. Začal som ťukať do mobilu a nastavil budík na 11:45. „to je vôl“ povedal som a odložil mobil na stôl. V popolníku ležalo už pekných pár nedopalkov a medzi ne hasila roztrasenou rukou ďalší. „Pri poslednej práci toľko problémov, ccce“ povedal som do vzduchu. Očami ma vyzývala aby som len pre boha neprestal hovoriť, aby sa dozvedela všetko. „Ešte dobre, že končím.“ Povedal som. „A kam to ide?“ spýtala sa. „zväčša do zahraničia“. Opäť sa ozval budík. „už je tam...no to som rád..nie...netreba...v poriadku....nie, ďakujem...a možno trošku...len postrašiť...neublížiť, nie...to asi nie... to nie je dobrý nápad...možno niekedy...dovi“. zložil som telefón. Tak. Správňak si užije 15 naozaj horúcich minút strachu. Pokrútila hlavou a odvrátila tvár. Videl som, že je to už príliš rozbehnuté, aby som teraz zastavil. „Ja som navrhol celú infraštruktúru, je to na systéme nikto nepozná nikoho, pobox schránok a tak ďalej. A vieš čo je najzábavnejšie?“ „nie.“ Povedala. „celé to totiž beží cez slovenskú poštu“. „Čo?!!“ povedala a skoro prevrátila šálku s kávou. „Áno“ usmial som sa. „Pod lampou najväčšia tma. Stačí pár nepoznajúcich sa ľudí, pobox schránky a dobrá koordinácia. To je všetko.“ Opäť sa o to začala zaujímať a ja som sa rozohňoval. Keby som mal vypovedať celú infraštruktúru, vážený čitateľ by asi stratil celkový pojem o veci, preto mu môžem odporučiť len www stránku vajco.pl, kde sme ju s istým človekom istý čas umiestňovali do chatfóra. Celý môj výklad krútila hlavou, nešťastne pozerala. Z času na čas prikývla a fajčila jednu za druhou. Dohovoril som. Ticho a smutne na mňa pozerala. „myslíš si, že som zviera?“ „to nie“ povedala. „sklamal som ťa, čo? Som sviňa!“ „sviňa nie si, hrozne si ma prekvapil“.

Milý čitateľ, nevieš si predstaviť, aký neporiadok som mala v hlave po tomto priznaní. O tom čo robil hovoril bez hanby, dokonca trochu pobavene. Ale nenapadlo by mi, že to je žart. Myslela som si, že ho už dobre poznám. Vedela som, že nie je svätý, ale toto?! Nie. Ozaj som sa nehnevala, ale toto priznanie by sa dalo nazvať úderom pod pás. „Boris, do čoho si sa to namočil...“ vzdychla som si. „Do ničoho. Ja nepoznám ich, oni nepoznajú mňa, neexistuje spôsob, ako by na mňa mohli prísť.“ Nechápem, ako to mohol povedať tak bezstarostne. A už len taká hlúposť, ako zatiahnuť do toho niekoho, ako je Správňak. Sice sa poznajú dlho, ale keďže myslí na to, ako si znížiť trest KEBY a nie na to, ako to spraviť čo najlepšie a nebadane... No neviem. Keď mi vyložil celú infraštruktúru, zabudla som zavrieť ústa. „Nepozeraj tak na mňa.“ Poloprosil. „Ako?“ Ja neviem čo všetko som mala v očiach. Strach, smútok, sklamanie, bolesť. Neviem čo ešte. Prvá súvislá myšlienka bola: „Čo ak na ňho prídu? Čo potom? Čo sa stane?!“ a vzápätí hysterický strach. Snažila som sa nedať nič najavo, ale oči mi museli tikať ako šialené. Snažila som sa zapamätať si každý detail jeho tváre a bála som sa o ňho. Neviem či si už niekedy zažil reálny strach, vážený čitateľ. Nie strach o niečo, alebo niekoho. O osobu, na ktorej ti záleží najviac na svete. Tú chvíľu, kým som rozmýšľala bol ticho. Z vnútorného záchvatu ma prebral jeho hlas. „A vieš, čo je najkrajšie?“ „Čo?...!“ „Že som to nerobil pre peniaze, ale z čírej nudy.“ V tej chvíli som sa začala hnevať. Ovládla som sa a vrátila sa k infraštruktúre. Navrhla som, nech ide študovať logistiku. Má na to. Uškrnul sa: „Keby mi  niekto dal tú možnosť...Takto robím – ehm – prepáč – robil som s mizernými státisícmi a ešte k tomu  nelegálne. Keby som dostal možnosť ukázať čo viem, robil by som s miliónmi, legálne a mal by som za to oveľa väčšie peniaze...“ Ticho. Nevedela som, čo mám povedať. Čoraz viac som sa hnevala. Neviem ale, či to pochopíš. To nebol ten výbušný hnev, tak dobre známy z obrazoviek televízie. Bol to tichý a smutný hnev, pocit bezmoci a zúfalstva. Vtedy mi v hlave ako žiarovka zasvietila myšlienka: „Veď on ma klamal. Celého pol roka ma klamal. Ako to dokázal utajiť?! A čo ešte neviem?!!!“ A ako salva  z dela ďalšia: „Veď ja toho človeka  vôbec nepoznám!“ To bol ďalší úder pod pás. Videla som, ako sleduje, čo sa vo mne odohráva. Prestal si byť taký istý sám sebou. Mal eso v rukáve, ale váhal. Nevedel, ako zareagujem....