Písali sme spolu verše... Ešte pár viet navyše a možno by sme si porozumeli. Myslím, že s asociačným tokom to nemá veľa spoločné. Iba kúsok s upršanou slzou nepokojného zúfalstva. Stať sa outsiderom vlastného života je úžasné. Iba ticho šumí plač a túžba odletieť. Ticho sa pripomína plač tikotom hodín. Niet už odvahy, chlapče. Už uplynuli veky, ktoré bili na náš vydarený duet. Vtedy si ešte pil čaj z fľaše a dnes ti už prestávam rozumieť. Príliš skoro si sa upäl na tento breh. Už nespávaš doma a nepoznáš páľavu neskonalej čistoty stvorenia. Len sa plahočíš v mŕtvom dave divokých pomlátených bahien... Je mi to asi ľúto. Bol si skvelý hráč. Fér a nepodvádzal si. Činy odpovedali tvojim myšlienkam, takmer každý tvoj pohyb som neskonale milovala. Bolo to na nás príliš skoro. Miniatúra dneška mi zosobnila svet na obra – veľkosti ťažoby a kovových obručí, do ktorých si uväznil moju hlavu – akoby v nej myseľ nebola... Nejestvujúce myšlienky vzlietli. Pohybovali sa divoko na prahu medzi domom lásky a nenávisti. Tá obludná mocná zákonitosť...

Možno máš pravdu. Nevydržíme dlho. Trochu ti závidím. Cestu života si vyberáme iba raz. Iba jeden okamih pri narodení sa pozeráš Bohu do tváre a praješ si, čím chceš byť. On ťa prevedie svetom. Tak prosím, prestaň... Nehovor mi, že končím. Iba Boh vie, kto som, a prečo kráčam istú dobu s tebou.

Nezaslúžiš si veľké písmeno. Nik, kto sa snaží niečo vysvetliť. Slová nakoniec vždy pokazia myšlienku. Skutok predčí predstavy nie v dokonalosti, ale v reálnom jave. Oči nikdy neoklamú, ale duša povie pravdu. Nerozumiem ti – ale ódy písať nebudem. Sklamalo ma čosi o živote – i pokusy o vstyk i pád.

Tu som sa cítila doma. Dnes ma opúšťaš. Položím pár otázok do vzduchu – láska sa len čudne usmieva a tvári sa, že je pravá. A to iba vietor šumí a prináša vždy nové impulzy.

Chcela by som čosi dotiahnuť do konca – i šnúrky od topánok zmotať na uzol a darovať ich sirotám – ako hračku.

Tak prázdno po tvojom odchode. Ostali mi choré pocity – čudné, asi sa s nimi neoplatí hádať. Mám ich rada, aj keď sa s nimi ťažko žije. S na krku uviazanou láskou. Už nepatríš do môjho sveta, lebo ti ani trochu nerozumiem. Trápiš ma odchodmi myšlienok a návratmi spoločnej poézie. Dušu mi zviera desivá hmla. Dal si mi mnoho, ale dnes si už máločo pamätám. Pár tvojich sĺz a trochu pretvárky. Nevládzem už ďalej – tie sny sa čoraz viac blížia k realite a ja by som nesmierne rada milovala to všetko, čo sa len dá. I dá nemilovať a nenávidieť, len ten kúsok čudných posolstiev. Bez zmyslu slov zakopať pod zem myšlienku. Aj to sme už urobili – s úsmevom na tvári – a ty sa stále čuduješ, prečo sa zhmlievam a strácam medzi dvoma mantinelmi, v tom, čo možno nazvať prázdnom, jadrom trpkej višne bez pletiva, v tom, čo  červíky vyhlodajú, keď tam nie sme my.

„ To bol taký duet s empirizmom...“

„ A predsa si sa cítila sama.“

„ Duet a priateľstvá iba podčiarkujú tvoju osobitosť, odlišnosť, a tým podporujú

pocit opustenosti“, nahlas uvažujem a Priestor odpovedá.

Bol by to zázrak... náhla premena z chaosu a blata na puk tej trpkej višne. Odznova pocítiť jemný vánok porajského blaha, keď sa pohľad viac upínal vpred. Túžba po novom akosi zatienila hlavy, možno i moju, ja tvoj Priestor!

          „ Taký spiatočnícky pohľad to hádžeš. Až k raju?“

Možno nie. Tam naše kroky spolu neviedli. On prišiel sám a progresívne nasleduje vpred.

          „ Už mám príliš krátku ruku, zviazanú dušou spoločného džbána. Nedá sa to    

          jednoducho vyriešiť, snáď zázrakom, no mám v to ešte veriť?“

Akákoľvek je tvoja viera, tvoj život sa stavia na pilieroch, ktoré si sám postavíš. Takže maximálne zúfalstvo nastane iba vtedy, keď si nebudeš môcť vyzuť malú topánku – buď prídeš o chrbticu alebo spôsob hľadať, keď zatúžiš žiť v celku, ale tvoja duša sa napína a nezmestí sa do tela – keď sa nevyzuješ a ostaneš slúžiť starému a spráchnivenému svedomiu. Na to si zvykneš a o druhej v noci bude stačiť iba štipka viery, že príde zázrak. Ten začaruje pocity a hromadu emócií do mikrospermy, ktorá sa bude rýchlo pohybovať a bude sa ti zdať príliš malá, aby ťa opäť ovládla. Zrazu si budeš istá, že viera stojí len na tvojich pilieroch a je večná – hoci niekedy malá, inokedy zúfalo sa tlačiaca von z tela. Ty pochopíš akty tohto rituálu, môžeš sa so mnou stretať  častejšie. Zvládneš napínanie Priestoru a bosé nohy nebudú ubolené od topánok. Iba sa hocikedy povznesieš nad súmrak a dovolíš viere vybudovať PRIESTOR.

„ Ach, duet s empirizmom.“

„ Potkla si sa o kameň.“

         „ Asi som ho cestou prehliadla a prehltla. Omína ma v žalúdku – pár nocí to ešte    

          nepochopím – nad záchodovou misou večerať prosté názory.

Tam v tom prázdnom priestore bez pletiva si ešte ukradomky ulamuješ z mojich

pocitov a smeješ sa im do očí.“

Počítať ešte viem, tak si to teraz všetko porátam...