Zmena

Asi sa zmením. Po dlhých rokoch milého, usmievavého chlapca sa chcem konečne stať sám sebou. Nebudem predsa do konca života hrať pre svoje okolie. Je únavné mať v každej situácii na tvári úsmev, vedieť poradiť, keď niekto príde požiadať o radu, byť priateľský ku každému a za každých okolností... Kriste pane, dajte mi už konečne všetci pokoj so svojimi problémami, mňa nezaujímajú, mám svoje a iné než tie vaše! Môžem kašľať na to, že niekde v Číne bolo zemetrasenie. 150 mŕtvych, a čo? Aj tak je ich dosť. Vymrie kvôli tomu ľudstvo? Nie!!! Tak o čo ide?

Asi prestanem rozprávať. Slová pre mňa začínajú strácať význam, nerozumiem im. Počujem zvuky vychádzajúce z úst ľudí, no neviem, čo znamenajú. A prečo by som sa mal snažiť rozumieť im? Snažia sa oni rozumieť mne? Večná je aj tak iba myšlienka a nie slová.

Už som sa rozhodol, nebudem rozprávať. Ak sa chce niekto dohodnúť, tak si spôsob nájde. Som zvedavý, kedy si niekto všimne, že nerozprávam. Zajtra? Pozajtra? O týždeň či dva? Možno, možno nikdy. Čert to ber, svetu, ktorý nepočúva, nie je čo povedať...

Asi sa po smrti nechám spopolniť. A nechám sa rozsypať po krajine. Nemám chuť raz do roka sledovať znudené “ksichty” rodiny, ktorá sa prišla pozrieť, či nie je niektorá urna náhodou krajšia ako tá “moja”! Prídu, zapália sviečku, ktorá aj tak za chvíľu vo vetre zhasne, postoja, akože poplačú, buchnú hrdzavou bráničkou a o rok dovidenia. Nie, to mi chýbať nebude. Chcem si voľne poletovať. Tam, kam ja chcem, kedy chcem a ako chcem! Ak niekomu padnem do oka, vyjavím mu všetky svoje tajomstvá a on pochopí. Pochopí, že...

Vyroní slzu, jedinú úprimnú slzu vo svojom živote, slzu pre mňa. Pozor na oči, aby ste nemuseli byť úprimní...

Asi sa zmením, asi prestanem rozprávať, asi sa nechám po smrti spopolniť, asi...