Keď hviezdy kričia

Počul som hviezdy svietiť. Nie, kričať! Kričali na mesiac: “Zastav ich, to nesmú, prečo to dovolíš...?!?”. Neodpovedal. Pomaly otočil svoju zronenú tvár a už nikdy ju neukázal.

Nemohol nič – ľudstvo sa rozhodlo zabíjať. Malé dievčatá boli ostrihané na chlapcov, aby ich hrdinovia vracajúci sa z jatiek neznásilnili. Niektoré svoje telo predávali dobrovoľne. Na pamiatku im zostal krajec chleba, mydlo, hrebeň... Tie mali šťastie, iným zostala malá jazvička od noža na krku, alebo niečo, čo ich časom volalo “mama”. To bolo to, na čo sa mesiac už nikdy nemohol pozrieť, radšej sa otočil k slnku a oslepol... lebo páni tvorstva zošaleli. Nepáčilo sa im...

Netrvalo to dlho. Už je koniec. Teraz už nie je nič. Iba vietor hvízdajúci v dutine lebečnej nejakého “hrdinu”, alebo je to hrdinka?!? Neviem. Zostal som sám. Ktovie, či som posledný. Pamätám sa iba na matku, aj to matne. Vyrastal som sám. Mne to nevadilo, časom som si zvykol na samotu. Raz som videl nejaké zvieratko. Malé, šedé, s dlhým chvostom a smiešnymi zubami. Asi som ho nemal zjesť, nebol by som sám, ale čo som mal robiť? Aj tak žijem už len na korienkoch a konzervách, ktorých je stále menej. Naučil som sa čítať, aby som vedel, čo jem. Pravdaže poznám len zopár slov a aj tak na tých konzervách je nejaký čudný jazyk. Nevadí. Mne je to jedno. Dnes si dám jednu, ktorú som dlho odkladal. Je pekná, veľká, žlto-červená. Je na nej veľkými písmenami napísané: “DANGEROUS SUBSTANCE”. Ktovie, ako mi bude chutiť...?

Počul som hviezdy svietiť...