Maliarka

Maliarka

Slnko opäť vyšlo na obzor
rozpínajúc lúče oblohou
a niekoľko ich preniklo podkrovným oknom do izby na dlážku.
Ako sa slnko šplhalo po oblohe,
každou ubúdajúcou minútou sa jeho lúče blížili k jej posteli,
až najrýchlejší z nich pošteklil jej priesvitnú pokožku.
Ešte stále maľovala svoj sen jarnými farbami.
Viečka mala zľahka privreté,
tak pokojne spala.

No s každým pribúdajúcim lúčom sa rozplýval jej sen.
Opatrne otvorila oči,
rozhliadajúc sa po izbe,
- ešte stále bolo cítiť vo vzduchu vlhkú vôňu farieb od večera-
zastavila svoj nežný, rozospatý pohľad na opustenom plátne.

Začala si spomínať na svoj sen . . .

Biele plátno,
tak prázdne a smutné,
čakajúce celú večnosť kým ho pretvorí, oživí a rozjasá...
Musela mu nájsť tvár!

Zopla si vlasy a zahalená v bielej plachte
pristúpila k stojanu.
Starostlivo vyberala farby,
tuho premýšľajúc o prvých ťahoch štetcom.

Pod vplyvom víru myšlienok,
viedla štetec spočiatku neisto.
No rýchlo si usporiadala predstavy,
keď náhle s presnosťou a istotou nanášala farby.

---