Chvenie

Chvenie

Spala tak pokojne,
vždy keď som sa díval.
Lenže teraz sa jej kvapky potu
predierali pokožkou do šerom zaplavenej izby.
Na chvíľu sa mi zdalo, že sa trasie.
Pohľadom som skontroloval okno,
bolo zavreté.

Vonku bolo bezvetrie,
zamatové slnko ešte spalo a
mesiac vládol pevnou, ale pokojnou rukou.
Hviezdy lemovali oblohu ako žiarivky na vianočnom stromčeku,
akurát neboli tak farebné, lež leskli sa ani striebro.

Napínal som sluch, ale nič.
Nebolo kvapky, ktorá by mohla naraziť do okna.
Nebolo vetra, ktorý by sa preháňal pomedzi listy a desil.
Ešte stále spala. Nepokojná a bezbranná

---