Ako záblesk svetla uprostred polnočnej pustatiny

tieto basne som pisal viac-menej ako katarziu z jesenno/zimnej depresie cca. 5 -6 rokov dozadu. tak prosim berte na to ohlad...

I.
Obklopený ľuďmi,
Stávam sa nekonečne osamelým;
Objavujem,
Avšak sám ostávam navždy strateným,
Nachádzam znovunájdené hodnoty,
Určujem rozmery priestoru a času;
Ako Orlock znásilňujem tvoje sny,
Bez kúska citu a nehy;
Vysvetlí mi niekto dôvody bytia ( ? ),
veď navždy zabudol som ich;

Sklamanie z prehry stáva sa pôžitkom,
Keď úsmev je len zastretým plačom;

Počas zániku funerálnych hymien súmraku,
Plačú tiene a svetlá krvácajú tmou,
Tak ako za krutej zimy umierajú labute,
V dobách týchto pravde život nežičí.

II.
Niekedy mám pocit,
Že tento svet úplne ma pohltil;

Dokonale opantal svoje dlhočizné ramená,
kolom môjho bezvládneho torza;
Prenikol popod rebrá,
A vytrhol z hrude ešte tlčúce srdce;
….
Svet nový, živých farieb,
Objavil som pre vás odvážnych,
Bádateľov Zlatého veku Vodnára;
Ktorým odvaha sebakontroly podala nezištný kľúč;

A hľa !
Ráno toto nebolo posledným dôkazom našej prítomnosti.

III.
Dnes ráno usmiala sa na mňa smr?,
Čo často skrývala sa za rohom,
v údolí smutných dní a bezsenných nocí,
krátila si cestu okolo;

Zúfalý, zmätený a sám,
...kráčam dlhou cestou utrpenia,
Na konci ktorej ma hádam čaká cieľ,
Hladom a svetlom zmorený,
Unikám do sveta ilúzií,
Čo splní vždy moje priania náročné,

Na kúsok z oblakov;

Oblakov krásnych, oblakov všedných,
Smutných a osamelých,
ako sám boh je;

IV.
Čakám na teba,
Ako anjel na východ slnka,
... a ty neprichádzaš,
a ja len dúfam, že tento okamžik,
nepotrvá večne;

Som sám sebe sudcom a posledným katom,
... navždy vzdávam sa duše,
ktorej tmavá farba ma deprimuje;

Ako maliar na Múzu čakajúc,
ja čakám na teba,
a ty neprichádzaš;

Prvoplánové priania,
bezhlavo vrhané do Priepasti súdnosti,
ja sklamávam raz a navždy;

V.
Naivne sláviac svoje Sviatky,
ako bábky v uzavretom kruhu,
súčiastky organizovanej hmoty,
... sme navždy spútaní !?

Krvácajúci anjeli varujú
slnko vychádza uprostred noci,
... my trháme reťaze,
a zo dna oceána kradneme oheň;

Pokladám ti ruže priamo k nohám,
dotyky ľahostajných prebúdzajú city;
klamstvo nie je dôvod,
dôkazom ducha ostáva súcit;

VI.
Jesenný spánok a zimné umieranie,
Únikový východ v nekonečnej beznádeji,
Ako záblesk svetla uprostred polnočnej pustatiny;

Posledný ťahám najkratšie drievko,
a prvý si podrezávam žily;
naivne flirtujúc zo Smrťou,

píšem svoj epitaf;

VII.
Krásne básne,
Čakaj márne,
Veď zabudol som písať veselo ...

Moje dlane vzďaľujú sa,
a ty čakáš na bolesť,
som smutný, smutný ako vŕba,
ale plač dokázal by tvoju pravdu,
že som stále ešte blázon,
skúmajúci vlastný svet ;

Ako albatros,
Lietam ponad brehy bytia,
Avšak každú chvíľu,
Sa môžem zrútiť do hlbín priepastných;

VIII.
Sme len bezbrehé jazerá poznania,
Avšak bábky s veľmi pevnými motúzikmi,
Spoločne utekáme za Šťastím,
Avšak zisťujeme, že všetko ostáva pominuteľným,

Myseľ očisťuje sa,
A prvotné dojmy,
Zdajú sa nekonečné,

V minúte ticha,
Keď hviezd dotýkame sa,
Archaickou presnosťou upadáme,

Opúšťajúc stádo,
Zabíjame vlka,
Sklamaní, že tento svet,
Už nepatrí len nám;

IX.
Ako éter,
Aj ty si rozplynuteľná,
Bohyňa pocitov,
Patrónka náročných duší,

Inhalujem tvoje telo,
v hypnotizujúcom opare,
chcem ťa ... potrebujem každý tvoj element,
... ostaň so mnou (teraz ? ) (navždy ? ).

Márne hľadáš veľkých hadov,
Mesiac v nove vychádza,

Vrchol už je na dosah,
A hviezdy horia v popol.

Nachádzam kraje nespútané,
Seanse bohov na lúkach,
Jednosmerná priepustka,
ma napĺňa nedočkavosťou,

Plný svetla,
Ja napĺňam sa energiou,
Dosahujúc trancendentálneho orgazmu,
Pociťujem dotyk prírody.

Zvolávam všetkých na výlet,
Čas hrá dnes vedľajšiu rolu,
Vo víre túžob a vášní,
Hladný vlci čakajú.

X.
Okamih čo rozplynul sa v zárodku,

Ja fascinovaný zrodom,
pozorujem jeho neúprosný a pozvolný rozklad

... ako rotujúca vesmírna mandala...
... ako zrnko piesku pastelovej farby dúhy...
... upadol a premenil sa
... v tom nekonečnom prúde energie...

prehĺtajúc nekonečné mračná prachu,
požieram si vlastný chvost,

...sťa obludná améba,
čo pochopila zmysel mojej detskej hádanky,

Boh nehrá s nami kocky
on len čaká kým ich mi vrhneme za neho.

XI.
Dnes večer,
Výškou svojich prianí,
Som sa hviezd dotýkal,

Dnes v noci,
Sa mi duša rozplynula v priestor,

Útek, útek, útek !
Iná možnosť nezostáva dnes,

Akceptujem,
Avšak nečakám že pochopené bude mi,

Dnešná doba,
Skalných mužov v raketách,
Nehľadá vizionárov;

XII.
Na prechádzke uprostred znetvorenej krajiny noci,
Možno chladom duše,
Možno reflexiou okolia,
Pocítil som nečakane, vlastnú osamelos?,

V tom neochvejnom zápale,
Pokladal tisíce si otázok;

Možno vtedy, možno o minútu neskôr,
Uvedomil vlastnú mravčiu existenciu si,
Rozhorúčenou rukou závistivého milenca,
Zabil vlastné ego;

XIII.
Prečo sme len ľudia,
Obyčajní ľudia,
Prečo všetko nedokonalé,
Veľmi často najavo sa dáva nám,
A preteká zlatými priehrštiami;

Dostavajúc neustále kopance od boha,
Ktorých zmysel často ostáva nám skrytý;
Ako figúrky šachu,
Pomaly a neodvratne blížime sa,
K fatálnej súhre;

Súboju náhod a dávnych predurčení,
Ako slepci nabádaní na cestu;
My, domestikované primáty!

Zrazu sa však naše možnosti,
Zúžili na jednu,
A výber metamorfoval na obludnú skutočnosť;
Už niet ďalej cesty ani späť,
posledný úkryt náš stal sa našim väzením

XIV.
Ja kričím,
Ty však iba tichý šepot počuješ .

krásne chvíle,
ponad naše city;

Čakám ťa v parku,
na chladnej lavičke natretej nazeleno,
s pýchou a pohľadom,
zmrzačeného chrústa,
ktorému utrhol som,
štyri nohy;

Lámem si stavce,
A len v sebe hľadám vinu dneška;

XV.
Niekedy mám pocit,
Že zraním tvoju krehkú dušu,
Vytvorenú z pozlepených kúskov recyklovaného papiera,

…niekedy mám pocit že cítiš trochu viac…

možno práve teraz zbúram tvoje panenské predstavy
o DOKONALOM ŠTASTÍ

..ale bolesť je ten najsilnejší ľudský cit,
(a láska jej závistlivá milenka)
čo odháňa ma stále bližšie k tebe

XVI.
Bolesť
Krása
I ty tu si
Stále taká istá,
ako nikdy pred tým

Krutosť,
mozog
a vaša realita, ktorá nepripúšťa skraty

Aj tvoj krik počujem už drahá…aaaach

Vo svojej hlave
pulzujúci skrz žily až do dutín lebečných,

Si taká sladká keď trpíš
A ja zo svojim sofistikovaným úsmevom nepríčetného berzerkra…
Ako aj vrah,
mám právo na radosť,

Nebo podo mnou
A peklo v každej bunke
práve tu a teraz
… plačem

Smrť je vraj len večným vykúpením
A karma, tá špinavá cundra, ktorej fragmenty sladko ševelia si,

Pri smilstve bohov sú smrtelníci slepí,

A život pominuteľný je,
Ako všetky city čo prežili sme.

XVII.
Za plného vedomia si chirurgickým zákrokom odstraňujem z mysle svojej šťastie,
a naivne si nahováram že bolesť mám ešte stále pod kontrolou,

ako teba a tvoje zamrznuté slzy,
oblievam sa kyselinou.

Za plného vedomia odstraňujem lásku a všetky dočasné to city,
A sám seba hermeticky uzavieram pred svetom týmto na stroj s chladnej ocele,

Už nedokážem zniesť bolesť chvenia tvojej duše,

Tak krásnej a krehkej ako éterická víla počas splnu,
Sám stál som sa vrahom
A moje ruky čisté sú od krvi,

Nie už nechcem tmu aby pocítil som nekonečné svetlo,
Uprostred klaustrofobickej miestnosti natretej na bielo,
na duši sedím si nahý
skrčený v bezbrannosti

XVII.
Plamennú vieru na duši dne,
pred vami skrývam,
a zo skrvavených pier plameň triešti mi,

Pomaly sťa krásny jedovatý had v opojení ,
Kvapká na nahé a nepripravené telá vaše,

Ako svätý judáš hľadá každú nechránenú škáru,
A rozsiahle neviditeľné rany spôsobuje,

V tvári tvár hnevu pred ktorým dlho zatvárali oči ste si,
Už len chladno konfrontovaní,
za napätia zmyslov všetkých,
v agónii ste tak krásne bezbranní,

XVIII.
Svoju klamnú masku klauna nečakane strhávam,
a v tejto naivnej tragikomédii života,
za úžasu obecenstva, že pozmenil som scenár si, miznem...

Básne svoje pálim,
a ako aj zjazvená duša moja,
v oblak krásny splyniem,

Už upadol som,
a po kolenách v bahne,
ďalším z milióna stal som sa, že?

Tak blízko bol som,
A teraz kvôli stromom nevidím už les,

Tak dlho kričal som,
A len kvôli hluku sveta tohto,
Šepkať znova naučiť sa chcem.

---