Spriaznené duše

Spriaznené duše

   Človeka po štyridsiatke prepadne občas nostalgia. Myšlienky nad prežitým životom, nad rýchlosťou času, nad dlhovekými súputníkmi. Prejaví sa to potichu, s ľahostajnosťou. Nie je to navždy, ako sa zdá. Vlastne je, len sa s tým naučí žiť a schovávať to hlboko vo zvráskavenej duši až do konca života.

   Dáša si myslela, že je jej ohľaduplnou povinnosťou nevykladať takéto karty na stôl. Povinnosťou prehrávať drobné osobné súboje bez ľútosti. Keby ich všetci uložili na jednu hromadu, nič iné by sa k nim už nezmestilo.

   Zároveň si myslela, že v tom veku už má svoj vzťah k životu vyrovnaný. Že ju jednoducho už máločo môže zaskočiť. Že je vysporiadaná so životom. Že keď pozabezpečuje ešte niektoré veci, môže sa pozdraviť s anjelmi, či v jej prípade s čertmi. Že ostali rozbabrané len jej nepodstatné záležitosti. Že všetko, čo stálo za niečo, už má za sebou.

   Nie raz jej povedali, že je drsný, tvrdý človek. Ale ona bola v skutočnosti slaboch. Niekomu stačí málo, aby veci dostali význam, a druhý obetuje pre vec všetko. Aj napriek slabochom, ktorí povedia, že to nemalo zmysel, lebo im, ako takým, všetko spadlo z neba.

   Nešlo jej všetko od ruky. A keď sa mala celá obetovať, tak rezignovala. Vtedy jej chýbala tá štipka soli na konci noža, ktorá urobí z nevýrazného jedla pochúťku.

   Má vôbec ešte ten kúsok, tú štipku pevne v rukách? Lebo musela veľa obetovať.

   Kráčala po Hlavnej ulici prostred mesta. Koniec jari vytiahol ľudí zo zovretia štyroch stien. Opustili pohodlné kreslá. Prestali vyspávať. Nezapínali tak často televízor. Nepísaný zákon ich zoradil na chodníkoch do dvoch protichodných prúdov. Väčšina z nich sa usmievala, nastavovala tvár  teplým slnečným lúčom a zhlboka vdychovala vôňu prebudenej prírody. Tých pár stromov, ktoré lemovali ulicu po oboch stranách cesty, vystrkovalo do neba sýtozelené čerstvé lístočky a prvé púčiky bledofialových kvetov.

   Takéto bezcieľne prechádzky si Dáša neplánovala. Každú sekundu svojho života v ostatných štyroch rokoch chcela prežívať naplno. Všetko si zapamätať, vychutnať, spoznať a zažiť. Len dvakrát ročne – koncom jari a začiatkom jesene – prešla mestom bez nakupovania a hľadania nejakej prepotrebnej veci do domácnosti. Tieto chvíle sa stali súčasťou jej života rovnako ako povinná návšteva rodičov, či kozmetičky.

   Dvakrát ročne mala pocit, že musí urobiť niečo nezvyklé. Dvakrát ročne sa cítila nesmierne zle. Dvakrát ročne sa v nej prebúdzal pocit osamelosti. Dvakrát ročne potrebovala mať pri sebe niekoho úplne cudzieho, kto o nej nič nevie, s kým by vedela prehodiť pár zmysluplných slov. Kto vedel byť celkom obyčajný, prirodzený, normálny.

   Dvakrát ročne oslovila na každej strane chodníka jedného muža s otázkou:

   „Prosím vás, nešli by ste so mnou na kávu?“

   Obrovská dávka odvahy a nechuť sadnúť si do Aidy k obľúbenej viedenskej káve sama, v nej zahlušili posledné zostatky hanblivosti a možno aj sebaúcty. Dvakrát ročne sa prekonávala. Dvakrát ročne sa cítila ponižujúco.

   „Na kávu? S vami? Mladá pani a kde je kamera?“ opýtal sa jej prvý z oslovených mužov. Fešák. Asi štyridsiatnik, s fúzikmi, kravatou, čistými topánkami a upravenými nechtami na rukách.

   „Aká kamera?“ udivene reagovala Dáša a aby zakryla rozpačitosť, preložila si kabelku do druhej ruky.

   „Skrytá kamera,“ škeril sa muž od ucha k uchu. Mal pekné zuby, ale škaredý úsmev. Taký ironický, uštipačný, podozrievavý.

   „Nie je tu žiadna kamera,“ odpovedala.

Muž vykročil, akoby ho bola uštipla, no ešte dodal:

   „Samozrejme. Skúste iného, ja nechcem byť v telke.“

   Dáša sa začervenala. Kútikom oka skontrolovala, či ich niekto začul. Nevidela nič nezvyčajné. Chvíľu váhala, či má ďalej pokúšať osud. Keď si ale spomenula na zvedavé pohľady všakovakých ľudí, okupujúcich jednotlivé boxy v cukrárni, rozhodla sa pokračovať.

   „Dobrý deň. Prepáčte. Prosím vás, nešli by ste so mnou na kávu?“ zastavila ďalšieho muža. Bol mladší ako predchádzajúci. Nemal fúzy. Na nohách mal obuté tenisky. Namiesto kravaty mal oblečené ošúchané rifle a vzorkovanú košeľu, rozopnutú takmer až po pupok. Bol jej sympatický svojou nenútenosťou a pokojom, ktorý vyžaroval z jeho sivozelených očí.

   „Dobrý deň. Iba na kávu?“

Dáši sa zdalo, že pri odpovedi na ňu žmurkol. Prebehli ňou zimomriavky. Cítila, že toto nie je dobrý adept na zmysluplný rozhovor.

   „Ak máte chuť, tak si dáme aj nejaký koláčik,“ snažila sa o úsmev a prirodzenosť. Asi sa jej to nedarilo, lebo mladý muž pokračoval:

   „Ja mám chuť stále. Dáme si tú kávu u teba, alebo u mňa?“ toto Dášu dorazilo úplne.

   „Ani, ani. Myslela som na malé posedenie v Aide, ak máte trochu času.“

   „Budeme si vykať?“ spýtavo sa na ňu pozrel. „Dobre. Som za každý fór. Ste tu autom, alebo sa odvezieme po káve taxíkom?“ pokračoval vo svojom monológu, nevšímajúc si Dášin nesúhlas. Už sa asi videl v jej posteli.

   „Kávou to začne aj skončí,“ doplnila Dáša svoj úmysel.

   „Nebude nasledovať žiadne presúvanie sa na iné miesto. Ide iba o kávu!“ zdôraznila.

   „Ale, ale. Možno na to nevyzerám, ale som dobre finančne zabezpečený. Povedzte sumu a ideme na vec.“

   Dáša skamenela. Panebože! Čo má toto znamenať? Nevinne vyzerajúce oslovenie neznámeho muža nabralo nežiaduce rozmery. Vyzerá ako žena, ktorá je odkázaná na tento spôsob nadväzovania sexuálnej známosti? Asi áno! Ktorá rozumná, slušná, vydatá žena by zvolila podobnú snahu na nájdenie celkom obyčajného a aspoň trochu inteligentného spolubesedníka ku káve?

  „Asi ste ma nepochopili. Prepáčte, nebudem vás ďalej zdržiavať.“ Ukončila rozhovor a teraz, takmer behom, odchádzala ona.

   Po niekoľkých rýchlych krokoch si zotrela z čela kvapôčky potu. Akoby sa chcela zbaviť zlých myšlienok a všetkého, čo za poslednú hodinu zažila. Taká hanba! Potom začala ubezpečovať samu seba, že sa nemá za čo hanbiť. O týchto pokusoch predsa nikto nevie. A ona znesie všetko.  Aj zvládne všetko. Musí. Prešla na protiľahlý chodník. Čo ak jej prinesie viac šťastia? Už ani nemala veľkú chuť na kávu. Nerada sa však vzdávala. Do tretice všetko dobré? V hlave sa jej bil anjel s čertom. Myšlienky o úcte, vážnosti, sporiadanom živote a nutkanie dokončiť začaté. Čo vlastne začala?

   „Prosím vás... Prepáčte, dobrý deň!“ začala svoju naučenú vetu habkaním. Zabudla aj to, ako sa volá. Čo to vlastne robí?

   „Nešli by ste so mnou na kávu?“

Postarší muž, sivovlasý, v okuliaroch s drahým rámom, na ňu prekvapene pozrel.

   „Dobrý deň aj vám,“ pozdravil ju. „Viete, že by som si ju rád dal?“

Dáši sa zakrútila hlava. Žeby konečne nejaký úspech?

   „Ale idem na jedno obchodné jednanie.“ Muž rozprával pomaly, zvažoval každé slovo a hľadel jej priamo do očí. 

   „Tuto, v kufri, mám hŕbu papierov.  V hlave samé čísla a paragrafy. Bude to nepríjemný rozhovor, ktorého sa musím zúčastniť,“ pokračoval.

   Už vedela, že z posedenia nič nebude. Tento muž jej pozvanie odmietne síce inteligentne a neurážlivo, ale odmietne.

   „Sľubujem vám však, že najbližšie, ak ma znovu oslovíte, na tú kávu pôjdem.“ Táto veta bola poslednou kvapkou v pohári. Sľub? Dobre počuje? To pozná! Je to ako veta na konci konkurzu: „My sa vám ozveme,“ po ktorej nenasleduje nič. Také plané sľuby.

   „Áno, rozumiem,“ šepla Dáša. „Prajem vám úspešné jednanie. Dovidenia. A ďakujem.“

   Hovorí sa, že niečo tak malé ako je mávnutie motýlích krídel, môže vyvolať tajfún na polovici sveta. Dáša však vedela, že stačí tak málo, aby sa niečo stalo, zmenilo, napravilo, obnovilo, začalo, uskutočnilo... Alebo naopak: pokazilo, skončilo, nestalo sa. Nenazývala to teóriou chaosu. Bol to skôr osud, alebo náhodné šťastie. Alebo ľudská hlúposť.