Spomienka

Spomienka

 

Nebo.

Azúrová belasosť.

Priezračný jasný deň.

Slnko vysoko na nebi.

Lúče vysielajúce vlnky po pokojnej oblohe.

Čírosť, v ktorej sa dá utopiť.

Pokojný oceán, ktorý už dlhé veky nesčerila žiadna loď.

Nehybnú hladinu rozvíril pohyb krídel. Vysoko nad zemou krúžil pomaly čierny vták. V jednom okamihu sa zdalo, že znehybnel v svojom krúžení ako drobná chmára. Plachtil na vlnkách rozkolísaných slnkom, nechával sa unášať nižšie a nižšie, k zelenému oceánu pod sebou. Aj koruny stromov sa vlnili iba nepatrne, tak ako ich rozochvieval pokojný dych zeme, ktorej telo prikrývali. Tu i tam medzi nimi prebleskovalo jej obnažené telo a slnečné lúče láskali jej údy ako drobné vlnky na pobreží. Z ktorejsi z pasiek stúpal takmer zvislo k nebu nevýrazný prúžok dymu. Len tak-tak sa vyšplhal až k čiernemu vtákovi visiacemu na modrej širočine a rozčechral mu perie. Operenec krúžil ďalej bez mávnutia a pozoroval miesto, z ktorého sa vinul dym.

Wayland bol na nohách už od rána, sotva vyšlo slnko a ohlásilo teplý deň. Svojim dychom najprv prebudil uhlíky v pahrebe, potom rozozvučal kladivo a nakoniec rozospieval jasným veselým hlasom nákovu. Búšil do nej takmer bez prestania odkedy slnko vyšlo nad obzor, zohnutý nad uhlíky v zamyslení či skôr vo vytržení zo života rodiaceho sa pod jeho rukami. Dobrý kováč vždy pracoval v takomto rozpoložení, pretože si bol vedomý toho, že tvorí niečo nové, niečo, čoho dosiaľ nebolo a už bude. Oheň, v ktorom sa teraz krútilo železo, bol červený ako zapadajúce slnko, ako lesný požiar.

Wayland pracoval bez košele. Opálené telo sa mu lesklo potom a námahou. Uzlík, ktorým mal zopnuté vlasy, sa mu uvoľnil, a tak mu dlhé neupravené kadere viseli na ramená i na chrbát. Slnko z nich vytiahlo farbu, takže vyzerali ako pletence suchej trávy. Neviditeľný, bledastý dym ich ovíjal ako povrázok z kože a jeho vôňa sa do nich vtierala ako pižmo. Vôňa ďalekých miest, vôňa horiaceho dreva. Vôňa sladká ako krv.

Kov zaznel o kov, kladivo zazvonilo, keď kúsok po kúsku rozbíjalo škrupinu na liahnucom sa stvorení. Pod Waylandovými rukami nadobúdala železná hmota tvar, ktorý v sebe nosila, ale dosiaľ o ňom iba snívala v dlhočiznom spánku. Hlas kladiva ho volal k životu, prihováral sa mu, kriesil ho z dlhej beztvárnosti, v ktorej odpočíval v lone Matky Zeme.

Kov zaznel o kov.

Ako keby sa o seba zrazili dva meče...

Wayland ustrnul. Jeho tvár stuhla, svaly sa napli. Zovrel železo v kliešťach pevnejšie. Napriahol sa. Prišiel ďalší úder, ďalšie zazvonenie, horšie ako predtým.

Ako keby sa v kuse železa, ktoré ešte nemalo ani meno, pýtala k životu zbraň, život berúca, po krvi bažiaca...

Wayland nemo zvieral svoje kladivo v ovisnutých rukách. Dýchal ťažko, okolo úst a očí sa mu usadilo akési znepokojenie.  Strach. Zvíjajúci sa prst dymu prechádzal po jeho rysoch a niesol v sebe svoje vône: horiace drevo a pot a krv. Wayland ho chabo od seba odtisol. Nevedel si vysvetliť, ako sa mohlo niečo také stať. Ako sa mohlo niečo také vlúdiť do jeho sveta, po tom, čo sa zaprisahal, že už nevykuje žiadne meč a bude tvoriť iba veci užitočné a krásne.

Zmierajúci dym prešiel znova po jeho tvári svojím závanom. Spolu s ním sa mihli pred kováčom v rýchlom slede obrazy. Plamene. Dym. Krik. Chcel ich odohnať. Zahnal sa po nich kladivom, aby ich vrátil do zabudnutia, kam patrili. Ale kov na nákov vydal ten istý zvuk, volanie tej istej čepele tasenej do boja. Volanie poľnice. Volanie po krvi.

Udieral do nákovy znova a znova. A znova. A znova. A znova. Chcel zo železa vytĺcť tú tvrdohlavosť. Ale beztvarý, nepomenovaný kus kovu mu odpovedal vždy rovnako.

Vo vzduchu visel pach krvi. Kdesi ďaleko horel les.

Odhodil kladivo na zem. Hlboko zadunelo a utíchlo. Dym sa celkom stratil. Chuchvalce Waylandových vlasov sa rozplietli a padali na znojenú hruď, ktorá sa chvela. Prázdne ruky nemali čo uchopiť. Zavreté oči blúdili temnotou mysle.

Keď sa ich odvážil po dlhej dobe Wayland otvoriť, zbadal, že na drevenej lavici na priedomí, kde mal uložené svoje nástroje, sa usadil havran ako nejaký cvičený dravec. Hlbokými tmavými očami pozoroval zmäteného kováča. Zobák mal pootvorený, ako keby z neho každým okamihom malo vykĺznuť ľudské slovo.

Do Waylanda zrazu vstúpil strašný hnev. Zahnal sa po vtákovi, ale ten sa ani nepohol, iba zobák varovne otvoril, akoby z neho chcel na neho vysypať kliatby. Chrapľavé krákanie znelo ako smiech.

Wayland sa zachvel.

Okolo panovala chladná, hlboká noc rozžiarená horiacimi stromami a v ich červenavom svetle sa mihali temné postavy.

Zahnal sa po havranovi ešte raz, ale drzý operenec sa znova iba zasmial a roztiahol čierne krídla. Pozeral na kováča lačne, akoby mu túžil vyklovať oči hľadiace do prázdna.

Odkiaľsi doľahol krik. Povedomý. Bolestivý. Vzdialený. Zoči-voči nemu stál nepriateľ a hľadel naňho svojimi temnými krutými očami. Ostrie zazvonilo o ostrie. Kov sa dotkol kovu. Zachvieval sa od horkosti, ktorá ho napĺňala bolesťou.

Schytil kladivo, ktoré mu ležalo pri nohách, a vrhol ho po zlovestnom vtákovi.

„Zmizni! Zmizni z môjho života!“

Havran sa s krákaním vzniesol a rozvíril letkami povetrie.

„Zmizni a už sa nevracaj!“

Čierne perute sa zatrepotali nad kováčovou hlavou. Operené telo sa mihalo nad čistinou. Ale dravec sa nechystal odletieť preč.

Wayland sa zohol po kameň, aby ním mohol vtáka konečne vyhnať. Minul, ale havran sa vzniesol vyššie, ďalej od jeho paseky, odkiaľ zakrákal.

„Darmo sa snažíš, Wayland, kováč, mňa od seba neodoženieš. Som Munnin, Spomienka, a predo mňou sa nikto neskryje. Vždy si k tebe nájdem cestu, nech sa schováš v akomkoľvek hlbokom lese. Vždy sa k tebe vrátim, nech utekáš ktovieako ďaleko. Mne neunikol dosiaľ nikto a nič.“

Viac už nebolo počuť. Čierna chmára na nebi bola už privysoko. Wayland sa za ňou díval, pokým nezmizla a číra obloha sa nevyjasnila. Až vtedy klesol na trávu ako bez ducha a nechal slnko, aby ho milosrdne zalievalo svojimi vlnkami.

---