Rozlúčka

"Kedy sa zase uvidíme??" pozrel jej do očí s prosbou a otázkou zároveň. "Už nikdy." jej slová boli chladné.Boleli ako tá najhoršia smrť. Ale vedela, prečo to robí. Musela. "Prosím, ešte minútku." 
"Musím už ísť.Nestihnem vlak." Pozrel na hodinky, do odchodu ostávala ešte hodina. Nechcel, aby odišla.Znamenala pre ňho viac ako kamarátka, viac ako obyčajné dievča, ktoré možte stretnúť na ulici. A ona to vedela.No i napriek tomu, musela odísť, aby mohol na ňu zabudnúť. Tá minúta lúčenia bola pre nich utrpením. Zohla sa k nemu a s ľahkosťou pierka ho pobozkala. Zacítila slanú kvapku na líci. Nevedela, či plače ona, alebo on. Otvorila oči. Slzy mu tiekli po lícach ako vodopád.Ubíjal ju pohľad do jeho hnedých očí,videla mu až do duše, ale musela odísť. Ich pery sa oddelili, žmurkla na ňho a odišla. Tentoraz plakala ona.
Jeho vôňu cítila celou cestou domov. Jeho blízkosť, jeho dych na krku...