Ja poisťovák

Pracoval som pre svetovú poisťovaciu spoločnosť Amslam AIM Wife, mojou úlohou bolo presviedčať ľudí o nevyhnutnosti poistenia, ukázať im správnu cestu vedúcu k nevyhnutnému koncu, poskytovať priateľské varovania: „Pani Hrabovská, pozrite sa, verme a dúfajme, že sa to nikdy nestane, ale predsa, nešťastia sa stávajú...., čo keď sa stane niečo Vášmu manželovi?  Ťažká choroba prináša okrem psychických problémov  aj obrovskú finančnú  záťaž. Príjmy sa znížia, výdavky stúpnu..., lieky – ale aj celková zdravotná starostlivosť - sú drahé.... Mysleli ste na to, že sa pre prípad takejto udalosti treba poistiť? A to nehovorím ešte o tom, čo keby Váš pán manžel zomrel?! Nechcem Vás strašiť ale..."

            Takže som veľmi priateľsky vysvetľoval láskavým cudzím ľuďom výhody poistenia a hlavne poistenia v Amslam AIM Wife. Musím sa priznať, že tento druh zamestnania nie je nič pre mňa, a tak som vydržal s priateľskými posedeniami pri káve s potencionálnymi klientmi „našej“ spoločnosti cakumprásk jeden mesiac. Ale za ten mesiac som sa naučil viazať kravatu, žehliť, a spoznal som zopár veľmi zaujímavých ľudí. Samozrejme nespoznal som ich pri výkone toho záslužného povolania, ale ako to už býva, pri pití alkoholu.

            Sedel som v Umeleckej besede po tom, čo som zbytočne navštívil mladého právnika s manželkou na Jakubovom námestí, popíjal som pivo pri prázdnom stolíku, rozjímal o kráse Bratislavských stromov a zašlej sláve Bratislavských krčiem. Keď sa môj močový mechúr naplnil dosť nato, žeby mohol aj prasknúť, odobral som sa do tej príšerne škaredej a smradľavej miestnosti. Keď som sa vrátil, pri stole sedel postarší chlapík, jedol Tatranku a tiež nad niečím rozmýšľal. Tak sme tam sedeli, každý sa venoval svojim myšlienkam a svojmu nápoju, ja som pil pivo, prísediaci kofolu. Asi za štvrť hodinky úporného rozjímania sa objavil veselý pandrlák, srdečne sa zvítal s mojim prísediacim, prisadol si  a začal súkať jeden vtip za druhým. Pritom sa stále pozeral na mňa, čakal odo mňa sympatie. Potom, keď už porozprával veľkú časť svojho bohatého repertoáru a ja som už vypil dosť pollitrov na to, aby som sa  napriek mojej introvertnej a v podstate mizantropickej povahe odhodlal, povedal som veľmi zdvorilo:  „Keď tu už takto spolu sedíme, dovoľte mi, aby som sa predstavil“. „ Ja som si myslel, že vy dvaja ste tu spolu“, hovoril pandrlák prekvapene, podával mi ruku a povedal svoje meno, ktoré sa zhodovalo s menom významného slovenského dejateľa minulosti. A tak sme prešli na tému predkov. Dejateľ bol pandrlákov prapraneviemčo, ja som skromne pridal meno môjho deda, zakladateľa kníhtlačiarne a jej dlhoročného správcu v Dolnej zemi,  aj to, že tam plánujú jednu ulicu pomenovať po ňom. Potom sme tárali o tom a hentom a o všeličom inom, ako vždy, keď mám v sebe viac ako málo vypitého, a tu vytiahol pán pandrlák odkiaľsi papier a ceruzku a začal ma kresliť. „Kľudne sa môžeš aj hýbať“, vravel a kreslil. Za chvíľu bol s prácou hotový, kamarátska debata pokračovala aj potom, keď nás pán s tatrankou opustil. Neskôr  sa ma pandrlák z ktorého sa vykľul akademický maliar spýtal, či nechcem spoznať niekoľko zaujímavých ľudí. Išli sme spolu do jednej kaviarničky v starom meste, tam ma predstavil svojim známym, potom sme sa zviezli taxíkom do starého bytu pod hradom a tam som tých zaujímavých ľudí trochu spoznal. Sedeli sme do rána pri vodke obklopený knihami a obrazmi starých majstrov, rozprávali sa o Dostojevskom a o maltézskych rytieroch, o budúcnosti Slovenska a o našej povinnosti voči našim potomkom a tak ďalej a tak ďalej. Hneď odtiaľ som utekal do svetovej poisťovacej spoločnosti Amslam AIM Wife. Občas, keď mám náladu a túlavé topánky, zájdem za tými zaujímavými ľuďmi do ich obľúbeného podniku. Aj napriek tomu, že naše sexuálne orientácie sa akosi nezhodujú. Na tom nezáleží.