Tak prišla

„Prisahám! Keď som večer prišiel, ešte tam nebola. Určite nie!“

Tak teda prišla v noci.

Bolo niečo po siedmej ráno a ja som viedol dialóg sám so sebou. Nahlas. Stál som pred oknom v pyžame naruby a pozeral na ňu. Čo pozeral! Skúmal som ju, prevŕtaval pohľadom, hladil, vyzliekal, bozkával rozospatými očami. Bola nádherná.

Prišla potichu. Ani ma nezobudila, krásna. A hádam ma to aj trochu mrzelo, veď som ju vlastne čakal. A zrazu bola tam. So mnou. A všade okolo. Bola jej plná záhrada. Pomaly som sa pohol z tranzu a pricapil nos na sklo. Jasne som videl ako dýcha. Nadvihovala sa v slabučkom vetre tak nežne, nevinne, túžil som ju objať, no bál som sa, že by som ju bol rozpučil, že by odišla znova preč. Bál som sa čo i len otvoriť to okno, do ktorého už boli takmer vyryté obrysy mojich nosných dierok, len aby sa nezľakla. A pritom som po nej tak túžil. „Bytostne túžim!“ vydralo sa zo mňa. Úškrn. Bytostne...bytostne túžiť...ktovie kde som to spojenie počul...Ale zdalo sa mi vtedy vhodné. Pre ňu.

Ležala tam vonku. Vlastne, neviem ani či ležala, či stála, povedal by som, že sa rozprestierala, ale akosi mi to nesedelo k tej jej hriešnej zvodnosti. Lákala ma, mámila. Dokonca sa mi zazdalo, že sa usmiala, keď sa pohol vzduch a na moment rozvial jej slnečné vlasy. Bol som ako omráčený. Nevládal som pohnúť ani jedným svalom. Totálne ma uhranula. Aj mozog mi na chvíľu vypovedal službu – zistil som, že som zabudol dýchať. „Dosť! Budeš moja!“ Niečo sa vo mne vzoprelo. To niečo, čo teraz vyplňovala ona. To jej sila mojimi rukami otvorila okno a vyhodila ma von.

Bolo to úžasné.

Cítil som ju na celom tele. Takú jemnú, krehkú. Tancovala vo mne. Roztápala sa. Bol som jej plný. Dýchal som. Ju som dýchal. Konečne. A šteklila ma v nose. Nie, vôbec to nebolelo, už nie. Stáli sme tam spolu, v strede záhrady, a ja som vedel, že tento raz už mi neujde.

„Tak ju tu teda máme, pán sused!“ Hlas prišiel spoza plota. Bol v ňom akýsi úškrn, niečo ako úsmev, ale zdal sa mi posmešný. Nechcelo sa mi od nej ani na sekundu odísť, ale prinútil som sa teda obzrieť. Môj zavalitý sused sa opieral o marhuľu a veľavýznamne na mňa pozeral. A naozaj sa škeril: „Teda poviem vám, ja už som ani neveril, že príde. Prissaámvačku, to som ešte nezažil, aby to jari trvalo tak dlho!“,  uchechtol sa a naposledy mrkol na moje prevrátené pyžamo a okno dokorán.