Láska v rieke

Otvoril som dvere a pomyslel som si: "Zase on. Prečo si vždy vyberie mňa? Prečo si vôbec niekoho vyberie?"

"Čaau."

"Čau..."

Vyzul si topánky a otvoril dvere do izby, akoby v nej odjakživa býval.

Smrdeli mu nohy. Vlastne smrdel celý a počas jeho pobytu v mojej prítomnosti ma neprestával zásobovať slaboduchými a nudnými vetami, ktoré mi ani trochu nedávali význam.

"Asi sa nudí", pomyslel som si. "Ale prečo tu?"

Tpel som asi jednu hodinu. Potom odišiel medzi paneláky a ja som sa mohol venovať sám sebe.

Šiel som von a bezcieľne som sa pofľakoval popri rieke. Bolo mi len smutno. Nič viac. Stále mi je smutno. Pri tejto rieke sme sa prechádzali, keď sme boli ešte spolu a šťastní. A dnes? Absolvujem rozhovory s imbecilom a potom sa prechádzam sám. Môžem si pustiť akurát nejakú neveselú hudbu a dúfať, že sa vráti. Ale to je blbosť však? Nie, nie... Nesmiem strácať nádej. Stojí to predsa za to. Kedysi by som si asi kúpil lacné víno. Aspoň by mi robilo spoločnosť, ale dnes mi už nechutí a väčšiu depresiu by som už nezniesol. Fučí vietor a do tváre mi vháňa kvapky dažďa. Sú voňavé a miešajú sa so slzami. "Nie! Nesmiem plakať. Veľkí chlapi neplačú. Je to zlé na sex a literatúru. Dnes si plač odopriem." Dívam sa radšej na hnedo zakalenú rieku a hlavou nechávam prúdiť spomienky. Spomienky, na ktoré nedám dopustiť, a ktoré sú pre mňa jediné, čo ma s ňou spája. Stále ju ľúbim. Život je nespravodlivý.

Dorazil som domov a vo dverách ma privítala vôňa pečeného mäsa. Mama je v kuchyni, otec pred telkou. Smrdia mu ponožky a z televízie počuť absurdné reklamy na veci pre ľudí. Domov sladký domov. Šiel som a zavolal svojej láske. Snáď ma zachráni ako predtým. Pred ľuďmi so smradľavými nohami a blbými kecami, pred osamelými prechádzkami pri smutnej rieke a pred lacným vínom. Ale keď tak nad tým premýšľam... Čo je na tom zlé?