Osmy deň

Občas spávam nahá. Každú piatočnú noc, zo zvyku, keď bosorky slávia sabat. Odzbrojená, no otočená chrbtom k zrkadlu sa cítim v bezpečí. Prikryjem sa ľahkou dekou a vychutnávam si chlad tých výnimočných nocí.

Občas, teda vtedy keď spávam nahá, zem sa otáča okolo vlastnej osi a ja to necítim. Ale iba niekedy. Inokedy to cítim a točí sa mi hlava, pretože nemám rada kolotoče.

No a občas to má aj význam. Nie, pre ľudstvo. Pre ľudstvo je význam bezvýznamný. Pre kolobeh. Pretože väčšinou, keď spávam nahá, komáre majú žúr. Nie pre potešenie, ale aby prežili. Aby som ja prežila, kým budem dole hlavou a Zem sa vráti na svoje miesto.

Občas mi býva smutno. Zrána , po bezsennej noci, keď ma všetko svrbí, pretože som chcela byť súčasťou sveta. Z ulice na mňa doľahne ťažoba výfukov mestských áut, ktorých majitelia ignorujú emisné kontroly a ja zistím, že obetovať sa pre komáre nemá vskutku žiadny zmysel, keď celú Zem o pár rokov aj tak zaplavia oceány.

Vtedy mi býva naozaj smutno. V také rána si občas zacvičím siedmych tibeťanov. A občas mi to aj pomôže. No inokedy vychádzam z domu ešte smutnejšia ako predtým. Pretože Tibet okupuje Čína a ja sa s tým musím zmieriť

Vyjdem na ulicu a niečo je odrazu iné. Škriabem sa v hlave aj rozkroku až sa mi chce vyzliecť sa aj na verejnosti. A dokonca aj ten nesvojprávny Dodko, čo sa živí zbieraním zberných surovín si o mne myslí že som sa zbláznila. Ale nevyzlečiem sa, pretože svieti slnko a ja nemám ľahkú deku. A slnečné dni nebudú mať nikdy atmosféru rituálnych nocí.

V také rána,

Zo smútku klamem seba aj svoje deti, pre dobro sveta, aby som zabudla na vyrubovanie pralesov.

Občas, po takých nociach a ránach, sa naobedujem vo fastfoode. A je mi zle z toho oleja a červených farieb na stenách, ktoré podporujú chuť do jedla. Ale potom uvidím tie známe tváre, vidím seba v uniforme, ako prajem hosťom dobrú chuť. Ako čistím záchody a triedim odpad. Ako sa učím predierať životom. A kúpim si k tomu ešte zmrzlinu, aj keď mám desať kíl nadváhy. Ale viem, že tým deckám v žltých plackách t

Vtedy sa mi hnusí celý svet a neviem, či život nie je náhodou len očistcom. Po výdatnom obede z umelo chovaných kráv, ktoré nepoznajú oblohu, sa rada prejdem pri Dunaji. Pri to istom, čo s radosťou zaplavuje rakúske dedinky a odplavuje ľuďom majetky. Pri rovnakej rieke, do ktorej skočilo už toľko smutných existencií.

A počúvam, počúvam ticho, v ktorom hľadám útechu pred boliestkami celého dňa. A chcem vyzdravieť. Zo stereotypu, z formalít a ustálených slovných spojení ako Mám ťa rád. Chcem iný zmysel svojho života ako len byť potravou pre hmyz. A ono to nefunguje. Mechanizmus bez gombíka ma mučí.

Sadnem si na zem

Občas, keď sa večer vraciam domov, bývam sklamaná. Sklamaná zo sklamaného sveta. Z toho, že aj dnes o čosi zvýšili cenu benzínu a terorizmus si vyžiadal ďalšiu obeť. Ako stúpam po schodoch, oťažievam. Od únavy zo strateného dňa, od hľadania dôvodu, od špiny, ktorú mám na podrážkach. Dopadne na mňa tieň ľudských skutkov, melanchólia okamihu, ktorá nie je taká silná aby som s ňou bojovala. Líham si do vane