Zaznamenané

Tmu preťal výkrik. Silný, neopakovateľný, a obyvatelia malého Mestečka sa striasli. Zakrákala vrana a na mestskej veži začal biť zvon, ktorý sa snažil svojim zvonivým zvukom preťať strach. Ľudí však zvuk zvonu akoby zakopával hlbšie do strachu. Deti sa schúlili pod periny, matky ich pozakrývali a držali za ruky. Otcovia sa modlili. Tí ktorí sa nemodlili, robili sa, že čítajú noviny. Ale sluch bol napnutý a oči podchvíľou mihali smerom ku miestnej krčme. V ten večer sa do neďalekého Mestečka chystal na zábavu Paľo Drobka. Bol vysoký, mal silné, vypracované svaly a pohľad ako jastrab. Stál pred skriňou plnou džínsov, a obtiahnutých tričiek. Matka mu nakukla do izby: „ tak čo, už si hotový? a nezabudni si bundu, vonku je zima. A vráť sa v normálnom čase. A neopi sa. A...“ Paľo ju už nepočúval. Nemal rád, keď mu hovorili, čo má, a čo nemá robiť. Mal dvadsať rokov, a dosť rozumu, aspoň si to myslel. A neopiť sa? Veď to by nebol chlap, čo by si na diskotéke nedal pár pív! Natiahol si staré, ošúchané rifle, červené tričko, a poobzeral sa v zrkadle. Chcel sa páčiť. Vedel komu, vedel prečo. Učesal sa, na vlasy si naniesol plnú hrsť gélu a navoňavkoval sa. Obul si botasky, vtisol matke bozk na líce a pozdravil:“ čau mami, neboj, dám si pozor, neviem, kedy prídem. „ a bundu?“ stihla za ním ešte zakričať mama. Paľo sa na schodoch zháčil. Predsa čosi zabudol. Opäť vybehol po schodoch, pretisol sa okolo mamy cez dvere, a obutý vošiel do kuchyne. Z vázy na kuchynskom stole vybral malú ružu. Okolo matky sa dostal znovu na chodbu a s úsmevom zbehol o poschodie nižšie. Matka za ním kričala “zas si si nevzal bundu. Bude ti zima.“ Zakričal jej naspäť takmer z prízemia: „Netreba, mami, nebude“ vyhŕkol naraz. Matka počula už len buchnutie vchodových dverí, s povzdychom sa otočila, vošla do bytu a potichu zatvorila dvere. Paľo vyšiel do takmer teplého večera. Hviezdy nesvietili, bolo bezvetrie, zdalo sa, že bude pršať. Preto pridal do kroku a tesne pred spustením prvých kvapiek dobehol na zastávku, kde už stál autobus. Vypýtal si lístok do Mestečka, a s prekvapením sám pre seba skonštatoval, že je jediný cestujúci. Sadol si čo najbližšie k šoférovi. „Bude ešte psie počasie“ skonštatoval šofér. Paľo nevedel, či pre neho, či pre seba. Nechcel byť nezdvorilý a tak prikývol. „Veru, bude. Vyzerá to na búrku“. „A vám sa chce takto neskoro do Mestečka?“ vyzvedal šofér. „Chce“ usmial sa Paľo. Bude diskotéka, v miestnej krčme.“ Šofér sa zasmial: „Vy mladí, to poznám. Aj moja dcéra chodí na diskotéky. Nikdy sme jej to nevyhovárali, veď je mladá, nech sa baví. Učí sa dobre, nefláka sa, tak prečo jej nedopriať trošku zábavy?“ Paľo sa s obdivom pozrel na šoféra. Zrazu sa mu zdalo, že takého otca by veru bral. Trošku ho neznámej dievčine závidel Ale autobus už zastavil na stanici v Mestečku. Paľo vystúpil. „Tak sa dobre zabávajte“ poprial mu šofér, a na rozlúčku zatrúbil. Paľo mu zamával, a vybral sa ku miestnej krčme. V ruke zvieral púčik červenej ruže, ktorá už pomaly začínala vädnúť. Už zďaleka bolo počuť krik mladých ľudí a hudba z reproduktorov hučala tak, že nebolo počuť vlastného slova. Blikali diskotékové svetlá a krčma praskala vo švíkoch. Paľo sa pristavil pri vyhadzovačovi, ktorý zároveň vyberal vstupné. Z vrecka riflí vytiahol poskladanú stokorunáčku, od vyhadzovača dostal pečiatku na ruku a prebral zvyšné drobné. Vkročil do hluku, ktorý ho stále viac priťahoval. Rád chodil na takéto akcie. Vždy sa vedel naplno oddať šampanskému a tancu. Prežíval pri tanci akúsi eufóriu, ktorú cítil až do špiku kostí. Miloval ten pocit vnútorného pokoja spojeného s pohybom. Vtedy nemusel nad ničím rozmýšľať. Vtedy bola len hudba a on. A ešte.... usmial sa pri spomienke na svoju lásku. Bol zamilovaný, o tom nebolo pochýb. Nakrátko ostrihané čierne vlasy, plné pery, krásne telo.... Zovrel ružu v dlani a očami sa snažil v tej trme nájsť svoju lásku. Zatiaľ tam však musel stáť sám. Kým dole bola diskotéka, na druhom poschodí, kam sa dalo dostať točitými schodmi panoval viac menej pokoj. Dole sa vlnila stovka mladých ľudí, hore posedávali stáli zákazníci krčmy. Väčšinou chlapi, väčšinou pri pollitri piva, alebo poldecáku tuhého. Krčmár mal roboty vyše hlavy. Poznal týchto ľudí, a snažil sa rýchlo vyhovieť ich objednávkam. Bol si vedomý toho, že keby nebolo týchto ožranov, a povaľačov, notorických míňačov peňazí a okrádačov vlastných rodín, nemal by obživu. On sám však nikdy nepil. Preto vždy reagoval s triezvou hlavou. Práve niesol plnú tácňu pív k stolu číslo osem, keď zrazu sa asi štyri litre piva ocitli na zemi. Vzduch preťal ostrý výkrik. Obyvatelia mestečka sa začali modliť. Do toho začal zvoniť zvon.... Paľo stŕpol. Hudba prestala hrať a diskdžokej tiež vybehol spoza svojho mixážneho pultu. K zemi padala ruža, červená, ako kvapka krvi so sklonenou hlávkou. Vo vzduchu zrazu bolo cítiť smrť. V čerstvom blate ležal chlap. Mal tmavé hladké vlasy ostrihané nakrátko a červené plné pery. Na oboch rukách mal odťaté všetky prsty a penis odtrhnutý od koreňa. Zvyšok penisu ani prsty sa nikdy nenašli. Pri pitve sa zistilo, že chlapovi chýbajú všetky vnútorné orgány, ktoré sú u chlapov nevyhnutné pri reprodukcii. Paľo na neho nikdy nezabudol. Bola to jeho životná láska. Bolo po daždi, a na oblohe jasne svietili hviezdy. V pivničnom priestore svietili červené sviečky, a chlapec cítil, ako mu ohmatávali a prehmatávali semenníky a penis. Videl, ako zodvihli vnútornosti a vložili ich do nejakej tekutiny. Videl, ako nejaká žena vzala zo stola kúsok mäsa, a podala ho ďalšej osobe. Chlapec ostatné osoby nevedel rozoznať. Mali dlhé plášte a na hlavách kapucne. Oči zakryté škraboškami. Zrazu sa ten kus mäsa ocitol priamo nad jeho tvárou. Takmer vykríkol, keď pred sebou zbadal odrezaný penis aj so semenníkmi. Penis bol tuhý, vedel, čo to je. Rigor mortis. Chlapec sa začal triasť na celom tele. Na čelo mu napriek chladnému vzduchu vystúpili kropaje potu. Ležal tam zviazaný, nahý, ruky v tvare kríža, nohy rozkročené. Cítil, ako sa k nemu priblížili nejaké osoby, začal cítiť teplo na podbrušku. Zrazu ho začala dvíhať nejaká hmla. Bol ako v tranze. Odrazu bol ľahučký ako pierko a z útrob sa mu čosi valilo. Zahatila ho tma, brucho si necítil, vlastne si necítil ani kúsok tela. Necítil, keď mu niekto postupne oddeľoval prsty od tela. Keď sa mu však zahryzol silný chrup do penisu, do výšav sa vzniesol silný, zverský výkrik, ktorý sa s ozvenou vrátil naspäť do Mestečka a ľudom nedal spávať. Krčmár dal rukou pokyn a disdžokej opäť pustil hudbu. Mladé telá sa začali vlniť do rytmu, hlavy otupené alkoholom a drogami. Krčmár poroznášal pivá, poldecáky a tácňu odložil na pult. Nikto si nevšimol, ako zbehol dole schodmi do pivnice. V tme narážal na staré stoly, ktoré tam odložil, nech tam dožijú svoj drevený život. Zahrešil si popod nos, a keď sa ocitol pred ťažkými železnými dverami, pevnou päsťou na ne zabúchal. Dvere sa pootvorili, a krčmár vošiel dnu. Keď sa vrátil do krčmy, nalial si poldeci slivovice a vypil ju na ex. Potom si pošúchal koreň nosa, vzal tácňu, nakládol na ňu pivá a opäť začal obsluhovať stálych štamgastov. Na ulici stáli dve ženy približne rovnako vysoké. Mohli mať okolo štyridsať rokov a obidve držali v rukách igelitové tašky. Svitalo, nad Mestečkom vykúkalo ranné slnko. Krčmár vyháňal posledných hostí a jeho žena utierala stoly obliate pálenkou. Krčmár pozrel na ženy, pokýval hlavou a vošiel do domu. Zapadla zámka, kľúč sa otočil vo dverách. Krčma stíchla. Ženy držali igelitky pevne v rukách a keď sa pri nich pristavila zelená dodávka, cez okno podali igelitky spolujazdcovi vodiča a prevzali peniaze. Prerátali ich priamo na ulici, kývli hlavami mužom v aute a odchádzali. Dodávka naštartovala. V Mestečku zavládlo raňajšie ticho. „Daj mi pokoj“ vrieskala žena, a jej piskľavý hlas počulo plno obyvateľov Mestečka. Pokyvovali hlavami a usmievali sa popod nos, chlapi aj ženy dávali za pravdu krčmárke. Mestečko bolo plné policajtov, ale tí, vo svojej vážnosti sa zbytočne snažili zakryť úsmev, ktorý v nich vyvolávala vrieskajúca krčmárka. Krčmár vybehol na ulicu iba v zástere a spodkoch. Nadávajúc na všetko a na všetkých sadol do starého trabanta, a vybral sa na ukľudňujúcu prechádzku po meste. Veľa pokoja mu to však nedodávalo, všade za sebou cítil sliedivé oči. Premeriavali si ho a obchádzali ho všetci ľudia, na ktorých mienke by mu veľmi záležalo. Po polhodine to už nevydržal, odstavil auto, vybehol, strhol zo seba zásteru a ostal len v spodkoch. Začal vykrikovať ako nepríčetný: „No čo, čo všetci zízate, zadubenci. Vaše ženy sú ideálne?“ Stál a rozhadzoval rukami. Ľudia si ťukali na čelá, ale udržiavali si od neho odstup. Čo sa dá čakať od šialenca? pýtali sa sami seba. Čo sa dá čakať od....................... toto slovo nikto nikdy nahlas nevyslovil, akoby však v ľuďoch rezonovalo, akoby čakalo na to, kto ho prvý vypustí z úst. Vrah, vrah, vrah, zvrieskla neznáma žena. Vrah odrážalo sa od okolitých domov. Krčmárovi sa zakrútila hlava. Videl ľudí, ako okolo neho stoja, ukazujú prstom a ich ústa omieľajú: vrah, vrah, vrah... Zatmelo sa mu pred očami, a priamo na ceste odpadol. Pohreb bol hlučný a nedôstojný. Ľudia z mestečka sa tisli pri márach a opľúvali mŕtveho. Smiali sa z neho, tešili sa z jeho smrti. Len krčmárova žena sedela meravo v lavici, na sebe čierne šaty, na čiernom klobúčiku závoj, ktorý jej zakrýval tvár. V rukách žmolila mokrú vreckovku a čakala na farára. Vyzerala smutná, akoby nekonečne a naozaj žialila. V skutočnosti v duchu nadávala na farára. Kde je ten nemožný chlap? Konečne prišiel a odohnal krkavčích zvedavcov od truhly. Zlo umrelo, zlo treba odohnať. Začal slúžiť omšu, a napriek protestným výkrikom dal mŕtvemu posledné pomazanie. Štyria chlapi chytili truhlu a niesli ju na neďaleký cintorín. Za truhlou kráčala krčmárka a okolo sa hmýrilo množstvo nenásytných ľudí túžiacich po pomste. Zahrmelo a na kvázi pohrebný sprievod sa spustil silný dážď, a ľadovec. Ľudia sa rozutekali, chlapi pustili truhlu do blata, a farár sa bez vysvetlenia rozbehol na faru. Krčmárka sa hodila na kolená, hlavu spustila na truhlu, a po lícach sa jej miešali horúce slzy s dažďom. Do buchotajúcich hromov sa vnárali jej výkriky, sviňa, sviňa, sviňa... kričala a rukami trieskala do moknúcej truhly. Dve ženy sa stali súčasťou Mestečka. Každé ráno stáli pred krčmou, držali igelitky a čakali na dodávku. Každé ráno zinkasovali peniaze. Každé ráno vyšla z krčmy krčmárka, pozrela na ženy a po odchode dodávky pokývala súhlasne hlavou. Na policajnej stanici to vrelo. Plukovník Jaroš si prezeral fotografie všetkých zúčasnených a pokyvkával hlavou. Skôr nesúhlasne, vyzeralo to, akoby dostal do krku tik. Nahol sa k telefónu a dal si zavolať nového inšpektora, ktorý sa zatiaľ veľmi aktívne snažil zapadnúť do nového kolektívu. „Inšpektor Mareš“, začal Jaroš, len čo sa poručík posadil. „Pozrite na tieto fotografie“ podával mu kopu fotografií. Krčmárka, nebohý krčmár, osadenstvo mestečka na pohrebe, ženy, muži, deti... Mareš pozeral na nevýrazné tváre, ktoré sa krivili od hnevu a hnusu. „Krčmár bol jedným z podozrivých, nikto mu však v súvislosti s vraždou nič nedokázal. Nevieme sa pohnúť“ povedal Jaroš. „Ľudia sa boja, krčmárka už nemôže vyjsť ani z domu. Navrhnete niečo, kolega?“ Jaroš pozrel priamo na Mareša. Inšpektor sa zamrvil na stoličke, chcel niečo povedať, ale potom si to rýchlo rozmyslel. Vedel, že plukovník už mal na konte nevyriešené prípady, najviac však s vrchnosťou pohol prípad podplukovníka Kalinu. Mareš sa postavil, vybral si za hrsť fotografií a ostatné uložil na plukovníkov stôl. „Preberám prípad“ oznámil Jarošovi a ten sa so záľubou zahľadel na mladého inšpektora. Mal rád mladosť, mal rád dravosť. Preto Marešovi neoponoval, len mu zaželal veľa šťastia. Mareš z kancelárie plukovníka rýchlo vybehol. Hodil na stôl fotografie, vybral zo skrine toaletný papier a utekal na záchod. Bolo mu treba neznesiteľne cikať. Keď si konečne uľavil a umyl si ruky, vrátil sa k stolu, sadol si a sedel tak asi dve hodiny. Vyzeral, akoby driemal, myseľ ale pracovala na plné obrátky, zdalo sa mu, že mu praskne hlava. Zrazu sa prudko zdvihol, takmer prevrátil stoličku, a vybehol do terénu. Mladá žena zostupovala po schodoch do pivnice. Na poschodí hučala hudba, opití chlapi sa o seba potkýnali a uprostred chaosu sa veľmi dobre orientovala krčmárka. Žena hmatkala po stene a hľadala spínač na svetlo. Nezastavila sa však, ani keď sa jej nepodarilo svetlo zažať. Zvedavosť, alebo čosi iné ju ťahalo ďalej a ďalej do tmavej pivnice. Na jednom schode sa potkla, takmer spadla. Alkohol, ktorý vypila ju príjemne hrial a zbavoval zábran. Zahalila ju nevedomosť. Prebrala sa na stole, okolo nej horeli sviečky a ona sa cítila krásne. Privrela oči, roztiahla nohy a vychutnávala si ten pocit, ako sa v nej kĺzal veľký neznámy penis, ako ju privádzal k šialenstvu.... Tesne predtým, keď chcela už vybuchnúť, neznámy prestal. Cítila, ako jej pohladil podbruško, a videla, ako sa k nej približujú nejaké postavy. Ostala ležať, nebola schopná pohybu. Zrazu sa ozval výkrik, zverský, ťažký, hlboký. Na druhý deň ju našli v poraste neďaleko krčmy. Mala úplne prázdne brucho, chýbali jej vnútorné orgány. Žiadna jazva sa nikdy nenašla. Mareš sa pomaly prechádzal po Mestečku. Prezeral si domy a hľadal si nocľah, keď mu zrak padol na krčmu. Chytil kovovú rúčku v tvare srdca, a poriadne zabúchal na dvere. Otvorila mu robustná žena, mohla mať tak okolo štyridsiatky. Správne sa dovtípil, že je to vdova krčmárka. Pozrel na jej čierne pančucháče, ktoré jej vykúkali z pravej deravej papuče. Žena na neho škaredo zazrela a keď vytiahol policajný preukaz, takmer mu zabuchla dvere pred nosom. „Chcel by som sa u vás ubytovať“, začal Mareš, keď strčil nohu medzi zatvárajúce sa dvere. Krčmárka zmraštila tvár, na čele sa jej urobila hlboká vráska a ostrý nos sa ešte viac zašpicatil. Vyhŕkla: „môj manžel bol sviniar, ale nikdy by nikoho nezabil!“ žene sa z oka skotúľala slza. Mareš si vzdychol. Krčmárka bola evidentne bola traume. Jej výzor naznačoval, že inak je to tvrdá osoba, ale Mareš si bol istý, že by nebola schopná zabíjať. Preto vošiel dovnútra, povedal žene pár slov, a vzal si kľúčik od izby. Zelená dodávka sa vyšplhala po kopci, a prišla k hraničnému priechodu. Policajt mával rukou, a z okna dodávky sa vynorila ruka držiaca pas. Policajt ho pozorne preštudoval, nakukol dovnútra a porovnal fotografie. Zrak mu padol na zadné sedadlá, ktoré boli zahádzané šatstvom. Spod šiat trčala rúčka igelitky. Prikázal vodičovi vystúpiť a otvoriť zadné dvere. Vodič neochotne spolupracoval. Policajt sa nahol a rukami pošmátral v priestoroch auta. Spod kopy šiat vytiahol igelitku, a nakukol do nej. O dva dni neskôr zazvonil na krčme zvonček. Krčmárka otvorila, a dnu vošli policajti. Mareš zišiel dole zo svojej prechodnej izby, a začudovane sa pozdravil policajtom. Títo ukázali súdne nariadenie na prehliadku domu, a rozpŕchli sa ako dravce hľadajúce korisť. O chvíľu našli, čo hľadali, vyriekli formulku práv a krčmárku zatkli. Odvádzali ju v putách. V policajnom aute už sedeli aj sputnané ženy spred krčmy. V krčmárkinej pivnici sa našlo malé laboratórium. Všetkých zadržaných odsúdili za nedovolenú výrobu a distribúciu drog. Krčmu zavreli a zaplombovali. Mareš sa odtiaľ odsťahoval a ubytoval sa v neďalekom penzióne. V kancelárii plukovníka Jaroša vyzváňal telefón. Zodvihol ho so značnou nechuťou, a zrúkol: „Haloo!!“ Mareša takmer hodilo k stene. Nesúvislo zajakal pozdrav. „No, čo je?“ vyrúkol na neho šéf. „vražda“ vykoktal sa mladý inšpektor. „Ďalšia vražda“. Plukovníkovi zamrel výraz: „Kedy, doriti?“ zahrešil. „A prečo som o tom hneď nedostal hlásenie?“ Mareš sa ospravedlnil: „Volám vám hneď, ako mŕtvych našli.“ Jaroš vyskočil zo stoličky, a udrel si lakeť do stola. Zahrešil a a buchol si bok. Zahrešil ešte viac. „Mŕtvych?“ „koľkých mŕtvych?“ znovu zvýšil hlas a Mareš si posunul slúchadlo od ucha. Začínal mu vadiť Plukovníkov vresk. „štyroch, dve ženy a dvaja muži, takým istým spôsobom“. Jaroš dosadol sťažka na stoličku, a zhodil kávu rovno na svoje nové nohavice. Dnes sa mu celý deň mimoriadne „darilo!“. „Okamžite napíšte písomnú správu zo šetrenia, a pošlite mi ju ešte dnes.“ vydal pokyn Jaroš, a buchol telefónom. Potom zatvoril kanceláriu, stiahol si na nej žalúzie, a začal si čistiť nohavice. Zatvorený bol dve hodiny, kým mu žena nepriniesla igelitku. Vytiahol z nej čisté nohavice. Mareš zložil telefón. „Pukance“ napadlo ho. „Mám chuť na pukance“ otočil sa a išiel si kúpiť do najbližšieho obchodu vrecúško pukancov. Mŕtvych našli v blízkosti starého pohostinstva. Mareš podišiel bližšie. Žiadna krv, žiadne stopy, len znetvorené telá. Toľko sa dalo usúdiť po ohliadke miesta činu. Potom prišla sanitka, a mŕtvoly preniesla na patológiu. Mareš poctivo čakal pred nemocnicou do druhého dňa, a vtedy prišla plukovníkovi Jarošovi správa. Obetiam opäť chýbali genitálie. Zaujala ho však najmä jedna veta, ktorá bola úplne na konci trojstranového opisného materiálu: „Pri pitve sa zistilo, že mŕtvolám chýbali vnútorné reprodukčné orgány. Pitvou sa však nepodarilo zistiť, ako boli tieto orgány odstránené. Nenašli sa žiadne stopy po násilnom odobratí týchto orgánov. Uvedená skutočnosť nie je vedecky vysvetliteľná. Záznam napísal dňa.....X.. podpísaný: inšpektor Mareš, Mestečko V Mestečku začal panovať ešte väčší strach. Niekto, alebo niečo vraždil obyvateľov. Diskotéky už nikto nerobil. Na uliciach okrem policajtov nebolo nikoho vidieť. Matky nepúšťali svoje deti ani po bránu. Mareš sedel v starej mestskej knižnici. Prehrabával sa v historických knihách, v ktorých mal odjakživa záľubu. Knihovníčka, staršia upravená pani, ktorá neustále niečo čítala, mu odporučila prečítať si históriu Mestečka. „Nikdy som to nedočítala celé“ usmiala sa. „Príliš hrubá kniha na môj vkus“ vzdychla si, a poklopkala nalakovaným nechtom po obale knihy. Mareš si prezrel prvé stránky knihy. „Klasika“ pomyslel si. Pár fotiek Mestečka, prvý starosta, prvé voľby... Zrazu sa mu nechcelo čítať. Pohodlne sa oprel, zatvoril oči, a rozmýšľal o svojom prípade. Nerozumel vôbec ničomu, čo sa tu dialo. Mladých, zdravých ľudí v Mestečku ubúdalo. Ostávali iba starci a deti. Hlavou mu prebleskla myšlienka. Zjavila sa ako blesk, a hneď aj zmizla. Pozrel von oknom, a uvidel starca, ktorý sa opieral o paličku a pomaly krivkal do najbližšieho otvoreného pohostinstva. Myšlienka bola späť. „Vraždia len mladých, plodných ľudí!“. V tmavej pivnici sa pohybovali postavy zahalené v čiernych rúchach. Všade na stenách horeli červené sviečky. Na stole vedľa steny sa kopila hromada orgánov. Kto by podišiel bližšie, zbadal by samé mužské pohlavné orgány. Boli tam pohádzané bez ladu a skladu, nikým nepovšimnuté, a zapáchajúce. Postavy sa pohybovali dosť zvláštne. Niekedy sa zdalo, že lietajú nízko nad zemou. Zdalo sa , že ich je tam veľmi veľa. Postava podišla ku kôpke prstov, pohrabala sa v nej a vybrala ukazovák. Chytila ho do klieští, a pinzetou odtrhla necht. Prst zahodila, a necht si nasadila na prst svojej ruky, ktorá pripomínala skôr rúčku od metly. Necht okamžite prirástol. Postava sa zasmiala hrdelným smiechom, a svojim spoločníkom ukazovala ruku. Okamžite sa celý dav prihrnul k truhlici, a obdivoval novú ozdobu svojej spolubývajúcej. K Marešovi vtrhla stará pani. Mohla mať okolo šesdesiat, šedivé vlasy rozcuchané okolo tváre, umelé zuby v ústach nedržali a ločkali pri každom pokuse niečo povedať. O rozhovore sa však nedalo hovoriť. „Starkej šibe“ pomyslel si Mareš, keď sa stará pani hodila pred ním na kolená, zopäla ruky, a začala si sama pre seba mrmlať. Mareš sa musel nakloniť celkom blízko, aby začul, čo si stará pani šepká. Zrazu sa strhla a pozrela divými stareckými očami priamo na Mareša. „Prišli!“ povedala nezmyselne. „Kto prišiel?“ opýtal sa Mareš, a začínalo mu vadiť, že ho starká zdržuje. „Oni mi dali vedieť, že prídu“ znova spustila žena. „ Potrebujú orgány pre seba, potrebujú žiť ako ľudia“ Mareš pokrútil hlavou: „ kto?“ znovu sa opýtal. Žena zdvihla hlavu a ukázala na nebo „odtiaľ prišli, tam sa vrátia., ale najprv nám pozabíjajú našich mladých.“ rozhovorila sa. Mareš sa už prestal ovládať: „Pani, nerobte si posmech z mojej roboty. Ak už nemáte nič na srdci, prosím, opustite moju izbu!“ nahnevane vyštekol. Starká sa s námahou postavila. Znovu sa zahľadela na Mareša, a vyriekla: „ ty si, mladý, veľmi pyšný“ po týchto slovách sa otočila a vyšla z dvier. Mareš si sťažka dosadol na stoličku, zodvihol telefón a zavolal na psychiatriu. Stará pani práve prechádzala cez cestu, keď pri nej zastala sanitka. Vystúpili z nej dvaja mohutní chlapi v bielych plášťoch a pomohli starkej nasadnúť. Ani neprotestovala, len si pevnejšie zopla ruky a ticho si niečo šepkala. O tri dni zomrela. Mareš nakúpil, zaplatil a vyšiel z obchodu. Mestečko bolo takmer ako vymreté. Mareš zanadával. Stúpil do niečoho mäkkého a v prvej chvíli ho napadlo, že sú to psie výkaly. Obzrel si topánku, a otočil sa. Neďaleko jeho hlavy sa vznášalo množstvo múch, ktoré krúžili okolo malej kôpky. Dotieravý hmyz bzučal, niektoré muchy už sedeli na hromádke, a hľadali miesto, kam nakladú svoje vajíčka. Šúchali si predné labky o seba, mávali krídlami a vzájomne do seba narážali aby si obsadili čo najväčší kúsok. Mareš podišiel bližšie. Zamával rukami a čiastočne sa mu podarilo muchy na chvíľku odohnať. Začudovane pozeral na kôpku na zemi a naplo ho. Keď za vyzvracal, vytiahol mobil a zatelefonoval na expertízu. O dva dni mu prišla odpoveď a Mareša znovu naplo. V tmavej pivnici sa konala oslava v zvláštnom duchu. Hromady orgánov boli poukladané podľa nevysvetliteľnej stupnice na dlhom stole. Postava s veľkým bruchom, ktoré sa jej črtalo pod habitom, podišla k stolu, a zodvihla dlhý penis. Bol už takmer zhnitý, ale postave to zjavne nevadilo. Zdvihla penis nad hlavu a zamávala ním. Ozvalo sa zborové nezrozumiteľné ohhhohhhh. Postavy sa začali vlniť, a vyzeralo to, akoby tancovali. Zjavne oslavovali postavu s veľkým bruchom. Táto si brucho opatrne pridržiavala, a nehýbala sa. O pár minút neskôr, v rytme nesúvislého skandovania si rozkročila nohy, čupla si a začala tlačiť. Keď vykukla hlavička v tvare kosoštvorca, postavy sa premiestnili k rodičke, a obkolesili ju. Z rodičky vypadlo niečo podobné dieťaťu. Zreteľné boli len tmavé vlásky na temene hlavičky. Oči privreté, a tvár zohavená. Tvorček nedýchal ani neprejavoval o život záujem. Postava, ktorá ho porodila, pokývala nespokojne hlavou, napravila si rúcho, zobrala telíčko za nožičku a hodila ho k páchnucim orgánom. Postavy sa rozišli do rôznych kútov miestnosti. Tú noc bola obloha nezvyčajne tmavá. Nesvietili hviezdy, aj pouličné lampy sliepňali len tak na pol oka. V Mestečku panovalo ticho. Policajti posedávali na kraji cesty a driemali. Mareš si umyl zuby a chystal sa do postele. Privrel viečka, a začal zaspávať. Zobudili ho mestské zvony. V ohlušujúcom rachote zvonov nebolo počuť intenzívny ženský výkrik. V Mestečku ostalo len okolo dvadsať mladých ľudí. Na druhý deň svitlo nádherné ráno. Slnko zasvietilo do Marešovej izby súčasne so spevom vrabcov na streche. Mareš sa ani nepohol. Dnu vletela mucha. Pokrúžila okolo Marešovej hlavy, sadla mu na nos a trela si nožičky o seba. Znepáčil sa jej tento nos. Zdvihla krídelká, zamávala a odletela cez pootvorené okno za slnkom. Za normálnych, alebo aj menej normálnych okolností by mal Mareš kýchnuť. Mal by sa pomrviť, dať si cez tvár vankúš hlásajúci „teraz ma nevyrušujte“, mal by vstať, strapatý, zaspatý, mal by sa ísť umyť.... Niekto zaklopal na dvere. Domáca nakukla dovnútra až po dlhšej chvíli. Videla Marešovu hrivu vytŕčať spod periny. Podišla bližšie. Mareš spal tvrdo. Domáca sa chcela otočiť a odísť, ale vtom jej zrak padol priamo k nohám masívnej, ťažkej postele. O tú prednú bol natiahnutý silný povraz prepletený oceľovým lankom. Koniec povrazu sa ťahal pod Marešovu perinu. Domáca so zlou predtuchou odkryla Marešovu tvár a vykríkla. Mareš bol obesený o nôžku postele. Starci sa starali o deti. Starci umierali, deti nemajúc zodpovedajúcu výživu a výchovu umierali tiež. Mladých vidieť nebolo. Okolo Mestečka sa vytvoril zvláštny opar, ktorý slúžil ako uzavretá brána, ktorá izolovala zvyšných obyvateľov Mestečka od ostatného sveta. Paľo Drobka sa predral cez opar do Mestečka. Bezcieľne sa prechádzal po prázdnych uličkách a hľadal aspoň náznak živej duše. Psy skuvíňali hladom, všade páchlo. Paľo sa otočil a chcel sa vrátiť. „Len domov, domov“ napadlo ho. V hlave mal túto jedinú myšlienku. Došiel k hranici Mestečka, a prudko cúvol. Nemohol von. Nemohol nikam.... Vykríkol a rozbehol sa nevediac kam. Dlhú dobu po Mestečku behal najprv oblečený, potom nahý blázon. Zarastený, so šedivými vlasmi zvykol sedávať na prahoch prázdnych domov a zvláštne kývať hlavou. V tvári bolo vidno nedávnu mladosť, ale šialené oči odvádzali pozornosť od pekných rysov šialenca. Postava v rúchu si čupla. Okolo nej tancovali jej spoločníci. Najprv sa z jej útrob predrala malá hlavička, potom telíčko. Dieťa silno zaplakalo. Malé ľudské mláďa. Postavy sa potešili. Konečne budú môcť nahradiť ľudí. Konečne je tu dokonalé dieťa. Ani jedna z postáv si však nevšimla, že dieťaťu k dokonalosti chýba obyčajný ľudský cit. zapísané 28. 6. 2005

---