Deň

Deň

Budík zvoní. Je 6:45. Teda vstanem a privítam nový deň spevom a tancom. Alebo také niečo. Absolvujem raňajky, ktoré sú všetko len nie zdravé. Následne absolvujem rannú toaletu a oblečenie handier, ktoré by sa dali nazvať šatami, keby nestrávili posledných 20 hodín pokrkvané v mojej cestovnej taške. Spolubývajúci pochopiteľne spí. Alebo sa tak len tvári? Nemám náladu zisťovať takú zbytočnosť.

O 7:40 som už v škole. Na sedačkách vo vestibule sedí len zopár skalných študentov, ktorí, podobne ako ja, vstali priskoro a tak tu teraz sedia a pozerajú pred seba.

Vyjdem sa po schodoch pozrieť na nástenku môjho ročníka, či tam nepribudol nejaký oznam, aj keď mi je jasné, že tam nebude nič. A samozrejme, môj inštinkt ma neklamal. Nie je tam absolútne nič.

Čas sa trošku vlečie, tak si idem von zapáliť, napriek tomu, že vôbec nemám chuť. Nuž, ale čo s časom, že? Už pomaly dofajčievam a v diaľke zazriem svojho spolužiaka. Pre účely tejto poviedky mu zmením meno na Špekulant. Špekulant nie je zlý, ale nemám ho veľmi rád. Je totiž pomerne nudný. Ja sám nie som žiaden gejzír zábavy, ale aspoň nehovorím ten istý vtip pomaly každé ráno. Špekulant ma zbadá, kývne mi a keď dorazí do mojej blízkosti vymeníme si pozdrav.

A potom to príde- „A čo takto skoro ráno v škole?“ Vtip, ktorý nebol práve najvtipnejší ani prvý raz, nieto po stý. Keď ten vtip počujem, mám chuť vyhodiť svoje raňajky priamo na Špekulanta. Taká drobnosť, a tak mi vie niekoho sprotiviť. Ale on to ešte aj hovorí s takým úsmevom akoby to bol nejaký zvlášť vypečený špek.

 Fuj.

A to nie som netolerantný. Nepoviem mu nech s tým ide do riti. Ale zasmiať sa nemôžem. To mi vždy robí problémy, nasilu sa zdvorilo smiať.

Následne sedíme so Špekulantom vo vestibule a vedieme rozhovor aký môžu viesť len dvaja ľudia čo si nemajú čo povedať. Keď tak nad tým rozmýšľam, Špekulanta nemám rád odvtedy, čo mi nechcel požičať poznámky. A ani to nepovedal priamo, ale sa to snažil zaobaliť do vtipu („Nemôžem ti ich požičať, lebo nemáme podpísanú zmluvu o pôžičke.“ – no je to to najtrápnejšie čo existuje, alebo som ja vážne idiot?). Tiež mi vadí, že je to typický bifľoš, čo sa všetko nadrtí a potom sa tvári, že nič nevie. Keď nás profesorka na jednom predmete skúša, nechá ju nech zvozí celú skupinu za to, že nič nevedia, a potom, keď ho vyvolá všetko jej odrapoce. Možno mu aj trochu krivdím, ale čo už – človek potrebuje nejaký objekt, na ktorý sa môže vždy posťažovať.

Po príchode ostatných konverzácia trochu ožije. Nasleduje prednáška s profesorom, ktorý používa niečo, čo sa dá nazvať „prvoplánový dôchodcovský humor“, ktorý nemáva práve najsilnejšiu odozvu. Napríklad nám k nejakej definícii uvádza príklady z reálneho života a po tom čo také 2-3 vymenuje, „komicky“ zalomí rukami a „komicky“ povie „BLA BLA BLA“. Nemusím snáď podotýkať, že Špekulant je jedným z piatich študentov, čo sa na tom schuti zasmejú. Ale inak je to fajn profesor, lebo aspoň prednáša zaujímavo. Neprekvapivo, nájde sa totiž veľa profesorov, ktorý neodprednášajú nič a ešte sú k tomu takí nudní, že udržať sa v pozore na ich prednáškach by som nezvládol ani keby som sa celú noc predtým kúpal v Red Bulle. Neviem, či im to nedôjde, ale keď v prednáškovej sále sedí zo 120 študentov, cca 20 (a to nepreháňam), tak asi niekde bude problém.

Sú dve možnosti – 1) všetci sú nehorázni lajdáci a 2) prednášajúci stojí za prd.

Po prednáške máme cvičenia. Z toho predmetu, kde nás Špekulant rád necháva v kaši. Všetci sa svorne zhodneme, že nás musia zachrániť tí, ktorých nazvem Obvyklí Podozriví. Obvyklí Podozriví sú tí 4-5 študenti z našej skupiny, čo sa učia priebežne. Hodina začne, profesorka nám položí otázku a odpoveďou pre ňu je intenzívne štúdium koberca od celej triedy. Mne to vždy príde smiešne. Keď sa po položenej otázke pozriem okolo seba a všade sú vážne tváre, previnilo hľadiace pod seba uprostred mŕtvolného ticha – no nezasmejte sa. Obvyklí podozriví nás však podržia. Zase. Vďaka im za to.

Škola trvá do pol šiestej večer. O šiestej už som na internáte a nájdem spolubývajúceho ako leží v postelí a fajčí. Dnes ani nebol v škole. Ja síce mám od pilného študenta ďaleko ako sa len dá, ale oproti môjmu spolubývajúcemu by taký dojem aj mohol vzniknúť. Spolubývajúci ma pozdraví a odklepne si do svojho obvyklého popolníka – na zem. Napchám sa, vymeníme si so spolubývajúcim názory na ubehnutý deň. Po vyučovaní od ôsmej do pol šiestej (nie bez prestávok, ale aj tak) mám pocit akoby ma niekto tresol tehlou po hlave. So spolubývajúcim ešte skočíme do mesta na pivko, posedíme, pofajčíme a rozoberieme úplné sprostosti. Vrátime sa späť a ideme spať. Ďalší deň bude zhruba taký istý, ale aspoň si ešte môžem povedať, že mám celý život pred sebou. Tak s chuťou do toho.