Poď dole!

Už mám za tým, pomaly si lahám do trávy a zatváram oči, ktoré sa zavrieť nedajú. O chvíľu vidieť len špičky mojich topánok s čiernymi kožennými šnúrkami, nos a kúsok čela. O malý moment neskôr cítim na spánkoch, blízko očí, ktoré nedokážem zatvoriť jemnú, ešte nerozdrobenú pieskovitú hlinu. 

Len tak tam stojí, usmieva sa a hovorí, že už mi vlastne nemôže pomôcť. Že som len zakomplexovaný egoistický idiot, ktorý sa stará len sám o seba a že sa mám už konečne raz dostať z tých sračiek sám. Snažím sa niečoho zachytiť rukov, v predstave, že by som sa z tohto priestoru, ohraničeného betónovou platňou a drevennou stenou, mohol vrátiť späť, aspoň na úroveň jeho členkov. Otočí sa a odchádza.  

 Chcete dosiahnuť stav vyššieho vedomia?

Cítim, ako sa mi pod nohavice dostávajú malé červy a svojími vlhkými telami sa snažia dostať pod kožu.

Opäť sa vráti a hovorí, že on za tie sračky v ktorých som sa zasa svojou vinou ocitol, že on za ne vlastne nemôže a že sa mám z nich už konečne raz dostať sám. A že on mi hovoril, že raz zhnijem.