SLOVENSKÁ MISIA - poslanie vojakov v zahraničných misiách mojimi očami

Poslanie, úloha alebo zbor poverencov určitého štátu, všetky tieto výrazy sú charakteristikou misie. Slovo misia nás možno mnohých láka. Skrýva v sebe čosi tajomné, čosi zaručujúce nebezpečenstvo, napätie a neopakovateľný zážitok. Poznáme misie z akčných filmov, no misie nie sú iba súčasťou kasových trhákov. Sú aj každodennou súčasťou dnes už našej plne profesionálnej armády.

V súčasnosti je aktívnych niekoľko vojenských misií našich vojakov v zahraničí. Konkrétne ich je trinásť. Najstaršia z nich si ešte pamätá vznik Slovenskej republiky z roku 1993. Slovenská republika vďaka týmto misiám získala šancu zúčastňovať sa na väčšine „mierových“, ako aj humanitárnych a záchranných misií. To, že mier je vynucovaný a nikdy sa nikto nepýtal danej krajiny, či ten, odborníkmi zásadne z inej krajiny ako cieľovej, nazývaný mier naozaj chce, hoci v danej krajine nevládol žiadny konflikt. No napriek tomu to nie je chyba našej armády.

Armáda si len plní povinnosti pre ňu vyplývajúce z rozhodnutia politikov, ktorí tak zlepšujú vzťahy Slovenska s mocnosťami. Je to však naozaj potrebné? Čo tieto vojenské vzťahy prinášajú nám občanom? Zlacnel chlieb kvôli výpomoci našich jednotiek pri vojnách? Išla cena kuracieho nižšie kvôli hliadkovaniu našich vojakov na pohraničných územiach? Budú u nás v budúcnosti nižšie dane vďaka odmínovávaniu Kosova? Nie, a ani iné výhody sa nám nedostali. Aj keď je pravda, že premiér dostane niekoľko priateľských potľapkaní po ramene od Busha alebo Blaira, na čo by sme mali byť aj patrične hrdí a určite aj sme. Avšak, ako uvádza istý nezávislý internetový denník, citujem: „Ale, ako to už býva, mocní takéto pochvaly nikdy neudeľujú len tak pre nič za nič.  Tí za to vždy čosi očakávajú.  Nuž čo by asi mohli od našich politikov chcieť teraz?
Na odpoveď istotne nebude treba dlho čakať. Politici to verejnosti čoskoro prezradia. Ale keď pravidelne čítate zahraničnú tlač, je jasné, čo asi Tony Blair od nášho premiéra požadoval. Verejná mienka v Spojených štátoch, vo Veľkej Británii - a zvlášť v Kanade - je čoraz hnevlivejšia kvôli prítomnosti vojenských jednotiek v Iraku a v Afganistane a ľudia sa nástojčivo dožadujú ich stiahnutia.  Priveľa občanov sa domov vracia vo vreciach na mŕtvoly.  Nuž ako môžu tamojší politici ten problém riešiť?  Zahraničná cesta do krajiny dobrosrdečných hlupákov, vždy ochotných ulahodiť mocnejšiemu, je jednou z možností. 
Takže takto si Západ predstavuje budúcnosť?  Západné armády rozdúchajú niekde sršnie hniezdo - a potom bude dôsledky znášať a hynúť pri nastoľovaní poriadku naivný Slovan?“

Nemôžem si však odpustiť ešte trochu kritiky a opäť trochu citovať už vyššie spomínaný denník: „Naši politickí predstavitelia, ktorí tak radi hovoria o svedomí, slobode, demokracii a práve, nielenže neodsúdili tento akt agresie, ale na ochranu okupantov tam posielajú za naše peniaze mladých Slovákov. Akoby nestačilo, že dnes patríme medzi najchudobnejšie krajiny EÚ, naša vláda ešte odpustila Iraku miliónové dlhy. Preto nie je prekvapujúce, že Dzurinda dostal od Busha pochvalu.“

Aj tak sa však nastoľuje ďalšia otázka. Aký majú tieto misie význam? Ako príklad uvediem misie pre OSCE, konkrétne v Moldavsku a Gruzínsku. Misie sú klasifikované ako pozorovateľské, majú za úlohu: „...vytvárať podmienky na rokovania konfliktných strán, podporovať politické riešenia konfliktu, ako aj budovanie demokratických inštitúcií a dozerať na rešpektovanie ľudských práv.“ Pozorovateľ má podľa popisu misie túto činnosť vykonávať 4000 metrov nad morom v pohraničnej zóne medzi Gruzínskom, Čečenskom a Ingušskom. V podstate má hliadkovať. Dávať pozor na pasúce sa ovce a dohadovať im mierové rokovania. Sem tam ešte sa môže stať, že nabehne nejaký ťažko ozbrojený, plne automatizovaný baran alebo kamzík, ktorý bude chcieť mierové rokovania prerušiť, čo však náš pozorovateľ, ochranca, mierodarca, vyjednávač, pochôdzkar a vojak v jednej osobe nesmie dovoliť. Aj keď sa to bude zdať nepredstaviteľné, na túto nebezpečnú a strastiplnú úlohu podľa Ministerstva obrany Slovenskej republiky plne postačí jeden jediný človek, ktorý tam dokonca ani nemusí byť, keďže podľa údajov z webovej stránky vyššie uvedenej inštitúcie jasne vyplýva, že priamo na misii sa nikto nezúčastňuje. Načo by sme teda my ťahali slovenského vojaka až do gruzínskeho pohraničia, keď ho tu môžeme vycvičiť na telepatiu a nechať ho pracovať z pohodlia domova. Prečo danú činnosť nemôže vykonávať niektorá z vyššie spomínaných inkriminovaných krajín? Kvôli nezvládnutiu technológie telepatie to určite nebude.

Za ďalšiu veľmi prínosnú misiu považujem pozorovateľskú misiu v štátoch bývalej Juhoslávie. Jeden vojak zastupujúci Slovensko v tejto pozorovateľskej misii dokáže svoju činnosť naraz vykonávať v dvoch odlišných mestách, v Bitole a v Skopje. Ako je to možné? Napadajú mi len dve možnosti. Po prvé tam nemá čo robiť, a tak si môže dovoliť cestovať medi týmito mestami, aby takzvane pozoroval a tým prispieval ako nástroj vykonávania do takzvanej „spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky Európskej únie“, čo podľa môjho názoru nie je nič iné ako vzdialené manipulovanie štátom pod záštitou veľkých štátov a s mierovou nálepkou. Spomínal som však dve možnosti prečo dokáže náš vojak, profesionál, zvládať spravovať dve destinácie naraz. Odvádza svoju prácu nekvalitne a tým je viac ako neprospešný pre účel celej misie, nech už má akékoľvek zámery. A taktiež je zbytočné pre nás, aby naďalej vo svojej činnosti zotrvával, kedže nemôže podávať žiadne kvalitné výsledky hodné akéhokoľvek finančného ohodnotenia, ktoré napokon plynie z daní občanov tohto štátu.

Celkom nápadne a razantne sa tak dostávame, podľa mňa, k ďalšiemu problému zahraničných misií našich vojakov. V niektorých prípadoch mi misie prídu ako podvod, papierová dokumentácia a odôvodnenie výdajov. Niektoré misie uvádzané priamo na stránke Ministerstva obrany Slovenskej republiky majú síce počet vojakov väčší ako nula, no počet vojakov, profesionálov, pozorovateľov, či ako ich nazvať je rovný presne nule aj napriek tomu, že misie sú stále aktívne. Otázkou ostáva, či sa aj tak financujú. Just mám pocit, že áno, ale zaujímalo by ma, kam potom idú tieto peniaze.

Misie sú však aj dobrým zárobkom pre vojakov, ktorí tam naozaj sú. Misie si môžeme napríklad predstavovať aj takto. V utorok ráno nasadnete na vojenský špeciál, síce žiadna výhra, stará ruska krabica s dvoma vrtuľami, trošku to aj hegá cestou, sem tam dáky šroubik vyletí, ale to je nepodstatné, doletí to a to je hlavné. No poďme ďalej. Vytrepete sa z tej plechovice, nasadnete na pár autíčok a veziete sa na základňu. Tam vyfasujete jedlo, posteľ, možno aj kúsok čokolády ak viete dobre kričať a poslúchať veliteľa. Každý deň sa hodinku, dve, tri povozíte džípom po obvode areálu s rozlohou 400 až 1000 kilometrov štvorcových, čo, keď počítam, je 80 až 400 kilometrov po obvode a idete na večeru. Večer vyčistíte zbraň, ktorú ste zatiaľ použili akurát na odloženie čapice alebo prilby a idete spať. O mesiac sa zobudíte a zistíte, že Vám na konto pribudla slovenská výplata za služby vlasti, plus príplatok za službu v zahraničí, možno dáky bonus za prácu s nasadením života a ohrozujúcou vašu bezpečnosť a nakoniec ešte pár dolárikov od strýka Georga. Nie je to krásna predstava?

Česť však misiám, ktoré majú za úlohu odmínovavanie. Slovenskí ženisti v týchto misiách si tie peniaze naozaj zaslúžia, nech už za deň zneškodnia jednu alebo sto mín. Tieto misie ako jediné majú podľa môjho osobného názoru význam a vôbec zmysel. Robia niečo pre ľudí. Nie síce pre našich, ale potencionálne zachraňujú stovky nevinných obetí. Často obetí tých krajín, pod ktorých velením sa naše jednotky teraz ocitajú. Nejdem však kritizovať iné krajiny, to nemá byť cieľom tejto úvahy.

Trápi ma však iná vec. Obete. Bolo ich niekoľko. Za posledných pár mesiacov som ich narátal tuším niečo okolo štyridsaťdva. Áno narážam na haváriu našej lietajúcej ruskej krabice plnej sardiniek v podaní našich profesionálov z radov našej síce malej, ale určite veľmi skúsenej armády, ktorá si to našila do kopca pri pristávaní. Či títo vojaci niečo na misii robili alebo nie, či tam boli iba zarobiť peniaze, čo je v podstate tiež dobrý skutok a nevyhnutnosť, keďže musia doma živiť rodinu, alebo si tie peniaze naozaj zaslúžili tvrdou prácou, otáčaním sa v Božene a hrabaním šrapnelov po detskej futbalke, boli to taktiež ľudia. Obete. Nemuseli zomrieť, ale stalo sa. Nevedno prečo, či nespoľahlivosťou toľko spomínaných ruských strojov, či vinou človeka alebo len nepríjemnou zhodou náhod. Nebolo to však treba. Vojakov máme predsa len menej ako okolité krajiny a po profesionalizácii našej armády sa sily asi nebudú ľahko dočerpávať. Účel však svätí prostriedky, no nie? So stratami sa musí všade rátať. Avšak tragická smrť našich vojakov, ktorí za hranicami vykonávajú žoldniersku službu v prospech mocností, sa stala predmetom propagandy s cieľom zakryť a ospravedlniť angažovanie sa našej vlády v službách NATO, ale vláda ju bezohľadne zneužíva aj pôsobením na ľudské a náboženské city, keďže udalosť prezentujú ako obetu našich vojakov v službách vlasti. V skutočnosti to nebol pocit vlastenectva, ale možnosť veľkého zárobku, ktoré našich vojakov viedli ďaleko za hranice republiky.

Na záver už mi iba z môjho pohľadu zostáva zhodnotiť celkový význam a hodnotu našich zahraničných misií. Hodnotu určite majú, inak by sa nekonali. Je len otázne pre koho a akú. S akým zámerom sa misie schvaľujú? Kto rozhoduje o tom, koľko vojakov pôjde na „dovolenku“, za ktorú budú ešte aj platení? Kto rozhoduje o tom, koľko vojakov sa vpíše do oficiálnej správy a koľko ich nakoniec na danú misiu aj pôjde? Ak vôbec nejaký pôjde. Myslím, že slovenské misie nie sú natoľko dôležité a nevyhnutné, aby museli prebiehať v takom rozsahu. Myslím, že Slovensko má iné, dôležitejšie veci, ktorými by sa malo zaoberať.

Pevne však verím, že vyššie uvedené myšlienkové pochody zhustené do pár viet sú len mojou predstavou a skutočnosť vyzerá inak. Pracovitejšie, ružovejšie a veselšie.