Škola, ženy, život a realita. časť 1.

Zimné poobedie, zimný večer. Skoro peichádza tma. Sú štyri hodiny a už sa začína stmievať. Vychádzam zo školy, po ômsmich hodinách a rozmýšľam, prečo sme aj my nemohli mať ešte prázdniny. Pomaly kráčame so spolužiakmi po kúsku odhrnutého parkoviska blízko našej školy. Šedo-modrú oblohu dopĺňal slovnafťácky vzduch a hluk áut z neďalekej cesty. Nič moc. Borili sme sa cez kopy neodhrnutého snehu na chodníku a dúfali, že u nás zakotví nová spolužiačka. Aspoň by bolo zase niečo nové v triede. Keď už nič iné, aspoň pekný estetický doplnok. Možno sa bude hodiť k plánovanej poličke s rýchlovarnou konvicou. Kráčame, dumáme a preberáme štandartné témy. Stromy sú holé, blato a iná člapkanica sú zas všade. Topánky sa mi jemne boria do kopy snehu, nasledovanej kopou blata. No čo už. Obloha temnie a je nám jasné, že zase neprídeme domov skôr ako príde tma. Naše kroky vedú cez cestu a na zastávku. Budeme čakať 15 alebo 20 minút? Mali sme šťastie. Nečakali sme ani 5 a už sme sa viezli v dobre starom, decentne rozpadnutom, mierne rachotiacom autobuse. ’74 asi nebude len číslo linky... Žiadne ženy, nič. Aspoň, že už vystupujeme. Čas nám dáva jasne najavo, že sa blíži pol piatej. Nechávam teda posledného spolužiaka za sebou a poberám sa cez cestu domov. Doma zažínam svetlo nad stolom a pozerám von oknom, ako v tme miznú posledné strechy domov a žeriavy. Pokoj.

---