Škola, ženy, život a realita. časť 2.

Začínam púšťať dáku hudbu, niečo pokojné, veľmi nenarúšajúce ticho tmy rozprestierajúcej sa okolo. Tóny, beaty dráždia membránu a tá ich púšťa s nadaním von. Doliehajú ku mne akoby z diaľky. Buď to mám potichu, som nahluchlý alebo rozmýšľam a som zaujatý. Gratulujem tým málo ľuďom, ktorí si za správnu kombináciu zvolili druhú a tretiu možnosť. Nahluchlý som dlhodobou závislosťou na hlasnej hudbe. Blbosť, to ja len počujem čo chcem. Ale zaujatý som určite. Fascinuje ma ten pokoj a nové brushe do Photoshopu. Dám dáke sťahovať, pozerám ďalšie a zrazu pozriho, kolekcia 380tich brushov. „Wow, no pekne, ale načo ti to bude?“, spýtal by sa určite niekto. Sám neviem, ale aspoň si to pozriem, brushe sa vždy zídu. Keď už som vo švungu, checknem ešte dáke to fórum, prihodím pár príspevkov, kuknem web nášho klubu, ktorý sa mi už prestáva páčiť. Mal by som mu spáchať dáky nový template. Ešte som zabudol, pred týmto mojim browsovaním som zobral aj psa nech si browsne blízky park. To len tak naokraj ale. No späť k súčastnosti. Vonku už je tma jak v rohu, hrá mi ďalšie CD, ktoré ma vytrháva z ponurej nálady. Medzičasom sa domov dohrnul zvyšok osadenstva. Komp odchádza padnúť za vlasť cestou plnou fotiek, blogov a ako vrchol a asi aj koniec jeho ramkám značí nový čas v elektronickej podobe. Úprimnú sústrasť. No nevadí, keď sa mi vráti z tejto strastiplnej cesty, doprajem mu zaslúžený reštart. Amen.

---