Ty

Mesto je plné, no ja mám aj tak pocit, že som v ňom jediný. Pretĺkam sa davom, no nevnímam to. Tých  pár sôch cestou malo náhle oči a v nich vyčítavý pohľad. Hľadeli vždy priamo na mňa. Čítali mi myšlienky, no nemyslel som na ne. Šero sa mení v tmu osvetlenú len množstvom podnikov. Všade ľudia, no len ako pre koho. Všetko je plné i prázdne zároveň. Všetko je jasné a hlasné, no ja aj tak nič nevidím, nepočujem a ani nechápem. Čo sa deje? Kde to som? Nie je to to mesto, čo poznám. Nie som to ani ja. Tma sa u mňa už dávno stiahla a svetlá nie sú ani z podnikov, ani z bytov. Len v diaľke je vidno rady domov so svetlami. Mierim tam, no oni sú stále ďalej. Niečo do mňa neustále vráža a mení čiastočne môj smer, ktorý aj tak niekto nepozná. Ani ja sám. Čo tu vlastne robím? Za čím idem? Alebo pred čím utekám? Utekám? Prečo? Kam? S kým? Pred kým? Pred tebou. Hoci si dávno ďaleko, potrebujem zrazu utiecť. Cítim ťa, vidím ťa. Viem, že si tu i keď si kilometre ďaleko na mňa už zabudla. Kto som? Vieš to vôbec? Vedela si to dakedy? Vedela si vlastne, že vôbec som, hoci si ma pravidelne vídavala? Prečo ma ale teraz nenecháš tak? Prečo sa o mňa teraz zaujímaš, aj keď ty o tom vôbec nevieš? Robí ti to radosť? Si šťastná? Ja by som mal byť, veď ťa konečne vídavam kedy chcem. No teraz to nechcem. Radšej to prázdno v hlave, ako obraz tvojej tváre a tých pár pekných chvíl s tebou. Tma je stále hustá, ľudí je však čím ďalej tým menej. Farby sa pomaly vracajú, no ja stále neviem kam smerujem. Kam pôjdem ďalej? Hore či dole? Bude lepšie, či horšie? Bude niečo? Nezostane len tma?