Sen

Dnes v noci sa mi sníval sen..

 Meditoval som pod stromom na krásnej letnej lúke preplnenej svetlom. Keď tu, pršiel ku mne Buddha a začal svojim typickým trejdmárkom – „existuje Utpenie a ty ako boddhisatva sa Ho musíš pokúsiť zmierniť“.

„Ale čo ak som ja sám stále veľmi zmätnený a neustále trpím..ako možem pomôcť ostatným bytostiam pomôcť nájsť hodnoty, ktoré som ešte ani sám nedosiahol“ – odvetil som..A on sa len mlčky pousmial a priložil mi jeho hladké opálené čelo k tomu môjmu a premietol mi všetky obrazy z mojho života kedy som mal pocit, že som niekomu pomohol aspoň trochu zmierniť jeho bolesť a odstrániť zmätok z mysle…“Dokážeš to!” – riekol rázne, avšak s notnou dávkou súcitu. Skôr, než som to dokázal spracovať, uchopil  opäť pevne moju hlavu a priložil ju na svoje čelo. Zrazu začal viať zúrivý chladný vietor, oblohu zastreli hrôzostrašne chuchvalce mrakov a vzduchom sa niesol neustále sa stupňujúci disharmonický tón tibetského rohu. V mojej mysli sa zjavovali všetky  traumy a komplexy z detstva, všetky nepríčetné výbuchy hnevu, nenávisti, bolesti, všetky zmätené slová, myšlienky, ktoré sa v nej kedy objavili...stále v rýchlejšom slede a stále o silnejšej intenzite. Keď som mal už pocit, že ten katarzný nápor je neznesiteľný a ja sa cítil ako tá najhoršia a najzmätenejšia osoba na tomto svete, zaznel ohlušujúci úder hlasitého gongu, ktorý preťal všetku tú kakofóniu a chaos. A náhle, vietor ustal, mraky sa rozplynuli a vzduch prestúpila opojná vôňe tisícov krásnych kvetov a spev vtákov ..

A vtedy on riekol –„Všetky myšlienky,  pocity a činy sú tu len dočasné..a preto sa ich nezachytávaj ani sa ich nepokúšaj nasilu zbaviť. Nechaj ich plynúť! Keď nikdy nepocítiš fyzickú či duševnú bolesť, alebo zmätok našej mysle, nikdy plne nepochopíš jej zmysel a ani tvoje poslanie na tomto svete..“