Zvony

V diaľke znejú pohrebné zvony... 

Počuješ ich neúprosný vzlyk a zlovestné tóny?

to nám zvonia, tebe a mne,

dojemné žalmy ukryté v tme.

A nie je to prvý raz čo v ušiach mi znie ten kovový hlas

tie zvony už dlho zvonia, bijú na poplach!

Nechcel som počuť, klamal svoj sluch,

že sú to len preludy prchavých múk.

čas plynul v neskrotnom tempe

a ja som umlčal tie tóny temné.

zmizli tie šepoty a hlasy z krajiny hmly

spadol som do studne krásnych ilúzii,

že náš sad opäť rozkvitol do dúhových farieb

a jarný vánok odvial tie temné chmáry.

že čierny závoj na mojom srdci spálil oheň čo pred tým len tlel.

V zrkadle času som uzrel, že som žil v sne

a zvony znejú stále viac a mocnejšie.

Naliehavo dunia a ja už viem, že bolestné bude naše lúčenie

náš sad sa zmenil v osirelú zem, kde žiadny kvet už nekvitne.

náš čas sa naplnil, fľaša je dopitá...na dne zostal len čierny kal

kam zmizla radosť z ranného svitu je otázka zbytočná

stalo sa, čo mať sa stalo...dielo je dokonané.

a tak tu kľačím nad anjelom v krvi ktoré ho som ja sám lietať naučil

preťal som jeho reťaze a nakoniec som mu krídla zmrzačil.

A zvony spievajú meravo a bolestne

ich príšerný zvuk mi v ušiach stále znie...

raz doznejú zvony a stratí sa ilúzia viny

rany sa zahoja a anjel k Slnku poletí...