Elégia mizantropa

Ach, človek, Ty nepodarok Matky Zeme!

koľko ešte úbohosti v Tebe drieme?!

Ty ničiteľ svetov, przniteľ krásy,

pod maskou svätca skrýva sa vrah.

človek, ty najvyššia forma bytia!

ty zázrak stvorenia!

páchnúca hrdosť je tvoja skrýša.

topíš sa v jazere vlastných výkalov

oči podliate krvou a uši plné hnisu

a okolo srdca ostnatý drôt.

V mysli ti znie hymna márnivosti

všade ležia tvoje práchnivé kosti.

bezduchá masa so vznešenou tvárou

ničotná lúza, plemeno bedárov!

ohyzdné zvuky sa ti z úst rynú,

prináš svetu nesmrtelnú zimu.

Sily svetla velebíš, desíš sa tmy

no sám si čiernou dierou,

nehanebný parazit!

Strom poznania preklial si láskou

jeho ovocie nazval si hriechom.

Blažene sa válaš v bahne vlastnej nevedomosti

a s radosťou dieťaťa staviaš svätynu odpornosti.

Si tvorcom svojho sveta, Bohom svojho pekla

v chaose bola tvoja duša zrodená.

v chaose bude i spasená

a smrť... je len začiatok, začiatok bez konca...